Promo
promo-tisovci-003.jpg
promo-tisovci-005.jpg
promo-tisovci-006.jpg
promo-tisovci-004.jpg
promo-tisovci-007.jpg
promo-tisovci-008.jpg
promo-tisovci-009.jpg
promo-tisovci-011.jpg
promo-tisovci-012.jpg
promo-tisovci-010.jpg
promo-tisovci-013.jpg
promo-tisovci-014.jpg
Sloveni,
Popolcovou stredou, ktorá pripadla toho roku na 5. marca, pripomíname si, že prachom sme, a že bez viery na prach sa i obrátime, a zaodievame sa preto v nadchádzajúce pôstne dni do rúcha rozjímaní a hlbších modlitieb, aby sme skrze štyridsaťdňové sebazapieranie dosiahli (znova) svoje (dokonalejšie) obrátenie a skrze vrúcne prosenie zas milostivé Božie odpustenie našich hriechov – to všetko „pre Krv Kristovu“.
Činíme tak nielen z „akéhosi“ predpisu Cirkvi, či „len“ na akúsi svetskú pamiatku Umučenia Krista, ale najmä pre (1) svoju vlastnú duševnú spásu, aby sme na veky spočinuli v Božej milostivej prítomnosti a (2) pre vlastné fyzické vzkriesenie, aby sme ešte raz a naposledy vytvorili „vojsko nadmieru veľké“ (Ez 37, 7-10) z popola všetkých tých, ktorí zostali verní Pravde.
Slovenský kňaz, profesor Dr. Jozef Papin, doktor teológie, bol dlhé roky profesorom teológie na katolíckej univerzite Villanova v štáte Pensylvania, USA. Zomrel 2. septembra 1982. Bol veľkým znalcom Sv. Tomáša Akvinského a veľkým ctiteľom o. Jozefa Tisu. Otca Jozefa Tisu pokladal za pravého mučeníka v teologickom ponímaní. Jeho pravé mučeníctvo dokazuje v jednej konferencii podľa učenia Sv. Tomáša Akvinského. Cituje nám definíciu pravého mučeníka poľa učenia Sv. Tomáša Akvinského a túto definíciu aplikuje na prezidenta Tisu.
Svedecká výpoveď arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku dňa 6. januára 1947 v politickom retribučnom procese s prezidentom a kňazom Dr. Jozefom Tisom bola podľa jeho vyjadrenia pre neho zásadnou a rozhodujúcou. Dňa 11. januára 1947 Dr. Tiso pred súdom vyhlásil: „Po svedeckej výpovedi pána arcibiskupa Dr. Kmeťku je, ako som povedal svojmu obhajcovi, vlastne tento proces pre mňa skončený, lebo som dostal rozsudok tak vo veci národnej, aj v kňazskej1“ Dr. Tisovi išlo predovšetkým o posúdenie jeho konania z hľadiska kresťanskej morálky a to bolo pre neho priaznivé.
Pokračovanie pojednávania v trestnej veci proti Dr. Jozefovi Tisovi a spol. pred Národným súdom v Bratislave dňa 6. Januára 1947.
/:Pred otvorením pojednávania upozornil predseda obžalovaného Dr. Tisu, že po vstupe do súdnej siene má súd pozdraviť.:/
Predseda: Znova otváram pojednávanie v trestnej veci proti Dr. Jozefovi Tisovi a spol. Konštatujem, že sú prítomné tie isté osoby ako predošlý deň.
Encyklika Quadragesimo Anno «Štyridsiate výročie» Svätého Otca Pia XI. daná v Ríme pri svätom Petrovi, 15. mája 1931 o obnovení spoločenského poriadku podľa evanjelia pri príležitosti štyridsiateho výročia encykliky Rerum novarum. [Preklad: Stanislav Košč, text KBS 1997]
Pri uvažovaní nad úvodnými myšlienkami, ktorými by sme mali otvoriť náš seminár, prišiel som k presvedčeniu, že azda najadekvátnejšie budú znieť v tejto sále slová človeka, ktorý k prezidentovi prvej Slovenskej republiky mal vari najbližšie, slová jeho osobného tajomníka Dr. K. Murína, publikované v knižke Spomienky a svedectvá. Sú to tieto slová: „Keď raz na slobodnom Slovensku bude zorganizovaný výskum života a diela Dr. Jozefa Tisu, nejeden bádateľ bude postavený pri tejto úlohe pred neľahký problém. Historik sám osebe, ak nebude zbehlý v disciplínach kresťanskej filozofie a sociológie a ak sám nebude vo svojom vnútornom živote hýbaný dynamizmom Kristovho učenia, ktorý sa nechápavému často navonok zdá ako chovanie netečné, nudné, nepatetické, nebude vedieť okrem popisu vonkajších znakov a udalostí podať a interpretovať ani živú osobnosť Dr. Jozefa Tisu a porozumieť tvar duchovnosti, ktorá z činov Dr. J. Tisu, od mladosti až po 18. apríl 1947, utvára usporiadaný a organicky členený (inteligibilný) systém a syntézu. Nedotýkame sa tuná“ – pokračuje K. Murín „vzájomného zväzku lásky medzi slovenským národom a Dr. Jozefom Tisom, ani iných cností, ktoré charakterizoval v nebývalej intenzite okruh činnosti Dr. Tisu v jeho rozmanitej aktivite. Obmedzíme to len na najstručnejšiu charakteristiku jeho politickej činnosti. Tu sa ponúkajú podľa nášho názoru dva zorné uhly, ku ktorým možno dospieť analýzou osobnosti Dr. J. Tisu a doby, v ktorej účinkoval. Tieto dva zorné uhly sú nielen vhodnými interpretačnými pozíciami práve preto, že boli vzaté zo skutočnosti, ale poskytujú aj možnosť bohatej aplikácie na politický život vôbec a dopĺňajú sa v tom zmysle, že zakiaľ prvý z nich sa týka základov politiky vo všeobecnosti, druhý pridáva prvky špecificky slovenské.
V dejinách všetkých národov sú osobnosti, ktorých vplyv na ďalšie osudy a vývoj národa prežije búrky časov, invázie, okupácie a zmeny režimov. S týmto zjavom sa stretávame tak u národov malých ako aj veľkých a vplyv týchto históriu tvoriacich osobností sa často odlišuje len dimenziami. V slovenských reláciách Tido Gašpar nazval tieto osobnosti vzletným epitetom „trvalé svetlá“ v jednej zo svojich kníh vydaných v búrlivých udalostiach rokov 1938-1939.
Keď sa pred 50 rokmi stal prezident Slovenskej republiky Dr. J. Tiso obeťou politickej nenávisti komunistov a Dr. E. Beneša, vatikánsky rozhlas, komentujúc svetovú tlač o tejto justičnej vražde, vyhlásil:
„Dr. J. Tiso martýr svojej lásky k vlasti, ktorý ako človek a kňaz umrel veľmi príkladne a dôstojne, hoci aj spôsobom smrti kňaza nehodným, neprestane žiť v katolíckom slovenskom národe. Tomuto nemožno zabrániť tendenčnými článkami vo svetovej tlači. Aj prípad Dr. Tisu a články o ňom v tlači dokazujú, akou farizejskou sa stala naša dnešná doba.“
Štvrtého augusta 1944 bol v Bratislave krásny deň. Obloha bola modrá a mierny vánok povieval od Dunaja cez ulice mesta. Ľudia sa bezstarostne prechádzali cez námestie pred hotelom Carlton. Predošlý deň som sa zastavil vo Viedni a bolo vidieť veľký rozdiel medzi ovzduším v Bratislave a vo Viedni, ktorú bombardovali spojenecké lietadlá noc predtým.
Pozeral som z hotelového obloka na námestie pred Národným divadlom a nemohol som si nepripomenúť mnohé udalosti, ktorých som tam bol svedkom a na ktorých som bral aj účasť. V deň 10. marca 1939 z Hviezdoslavovho pomníka som rečnil veľkému zástupu univerzitných študentov a rozhnevaným Slovákom, ktorí sa zišli na demonštráciu proti Háchovmu zosadeniu slovenskej autonómnej vlády, na čele ktorej stál Mons. Tiso. Potom mi mysľou prebiehali mnohé iné manifestácie, na ktorých som hovoril k univerzitným študentom z tribúny pred Národným divadlom alebo k zástupom ľudí z balkóna Národného divadla. Bolo to v rokoch 1939 a 1940. keď nadšenie burácalo Bratislavou a celou krajinou. Aké to bolo krásne, šeptal som si, v tom však som počul klopať na dvere čašníka, ktorý mi priniesol raňajky. Prestal som spomínať, zjedol som raňajky a siahol po zápisníku. Začal som si pripravovať moju správu pre prezidenta a pre ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky.
Nebol som politikom. Pracoval som medzi slovenskou mládežou: za predmníchovskej republiky v Orie. za Slovenskej republiky v Hlinkovej mládeži a v SKM (Sdruženie katolíckej mládeže).
Neraz, keď som videl, že našu mládež ohrozuje alebo trápi nejaký politický problém, požiadal som o mienku aj politikov. Tak sa stalo, že som bol na pohovore aj u pána prezidenta Tisu. Náš rozhovor sa týkal do verejnosti preniknutých správ, že Židov do Poľska nevyvážajú na prácu, ale na vyhubenie.