Pavol Čarnogurský prednáša svoje svedectvo, 1990Vážené zhromaždenie, veľmi vám ďakujem, vám všetkým – usporiadateľom za dôveru, že mi dávate príležitosť aj v tak historicky závažnej chvíli a udalosti ako je zhodnotenie nášho národného dejinného velikána Dr. Jozefa Tisu, ktorý je vlastne tvorcom Slovenského národa, jeho práva, jeho dospelosti. (potlesk)

Lebo pod jeho vedením slovenský národ v tak ťažkých okolnostiach – politických, hospodárskych, ľudských – ukázal epoche to, čo potom evanjelický generálny biskup Fedor Ruppeldt o poprave Tisovej anglickému konzulovi v Bratislave povedal, že Tiso vytvoril vlastne určitý zázrak v tých hrozných dobách 2. svetovej vojny. Lebo vytvoril oázu dobra, ľudskosti, možnosti v tých najhorších časoch. Veď teda, že na konci vojny.

Dneska keď sledujeme svetové udalosti, tak najväčšia vojvoď sveta – Spojené štáty – zápasia s obrovskou dlžobou, ktorá dosahuje ročne do 500 miliárd dolárov, ako tú dlžobu zničiť. Slovenský štát, keď začal pôsobiť, mali sme v pokladni Štátnej banky v Bratislave 26 miliónov korún. Čo znamenalo, že sme mali problém ako vyplatiť na prvého apríla kňazov, učiteľov, úradníkov. Ale už v ten rok, prvý rok slovenskej štátnosti, sme skončili s prebytkom 142 miliónov korún. (potlesk)

A v roku [19]45, keď sa skončilo pôsobenie slovenského štátu násilím, nevôľou ľudu, tobôž nie takzvaným povstaním, nám len Nemci dlhovali 4 miliardy korún. A okrem toho ako viete, i teraz sa hovorí o tom, že čo sa stalo so slovenským pokladom štátnym, zlatým pokladom. Polovica tohto pokladu bola v Kremnici a potom, teda počas toho bystrického povstania tento poklad z Kremnice odviezli do Moskvy. Druhá polovica zostala v Bratislave, tá bola potom odsunutá do Viedne a vo Viedni siahla na ňu okupačná armáda západných spojencov.

Teda malý Slovenský štát, národ o ktorom povedali v roku 1933, keď boli z vás mnohých tu, ešte v pamäti nitrianske slávnosti, kde teda národ dokázal po prvýkrát takú silu, že uväznil vládu Malypetra v Nitre, tým že doviezli na pleciach [nezrozumiteľné] Andreja Hlinku cez celé mesto Nitru na tribúnu vládnu, a tam sa potom všetci triasli, že čo tí Slováci urobia, ale Slováci nikomu ani len vlas na hlavne nikdy neskrivili. Takže Hodža potom pomohol Hlinku dostať na tribúnu a Hlinka potom udeľoval slovo Malypetrovy, všetkým tým, ktorí v prvom rade sa uzniesli v Prahe, že Hlinka nesmie v Nitre hovoriť. A potom po všetkých kútoch Slovenska po nitrianskych slávnostiach bolo napísané: „Na Slovensko sa dopláca! Ak by Slováci dostali autonómiu, za tri mesiace prídu prosiť do Prahy aby im autonómiu vzali a dali výplatu učiteľom, kňazom a úradníkom.“

Tak nás ponižovali! Proti tej skutočnosti, ktorá bola, ktorú som spomínal.

Dneska, keď som sa chystal sem – medzi Vás, – tak som si pripravil samozrejme svoju prednášku, aby som podal pohľad na Dr. Tisu, s ktorým mňa viaže spolupráca, spomienky, lebo práve tomu bolo v lete 63 rokov, čo som sedel v Červenom kláštore s Tisom, ako bol ministrom zdravotníctva v Prahe a prišiel na Červený kláštor s Andrejom Hlinkom a s Antonom Mederlym, takým finančným vedúcim ľudovej strany.

Vtedy som po prvýkrát s Hlinkom sedel, potom mnoho rázy sme i spolu rečnievali, a teda Hlinka bol tou obrovskou v strane, tou duchovnou autoritou, že teda my sme za celú dobu slovenského štátu nemali jediný proces nejaký, viete, to čo sa hovorí, že politicky zbohatlíci alebo podvodníci, tak ako sa to ukázalo v minulých rokoch, že teda na najvyšších miestach sedeli najvyšší podvodníci, ktorí už potom pomenili pojem „kradnúť“ a nahradili ho „brať“, a keď máš moc tak môžeš brať čokoľvek k rukám sa ti dostane.

Za slovenského štátu jednak to, že Tiso keď sa stal prezidentom v čase najstrašnejšej vojny aká doteraz bola, tak boli určité výhrady proti tomu aby on bol hlavou štátu v týchto pomeroch, kedy teda platia výnimočné zákony, kedy sa strieľa a vešia.

A pretože po prvej svetovej vojne, akosi proti Cirkvi šli s tým, že kňazi svätili zbrane, že posielali vojakov na – teda keď boli tí feldkuráti, či ako sa im vtedy hovorilo. Tak potom aj Cirkev v Ríme bola, akosi, aby stála ona svojimi predstaviteľmi čo najďalej od týchto udalostí, ktoré vždy krvavo končia.

A ja som prišiel 16. septembra 1939 do Ríma za Karolom Sidorom, ktorý tam bol vyslancom a my sme mali v októbri voliť prezidenta štátu v sneme. Tak, samozrejme, že kandidátom jediným bol Tiso. Ale z Vatikánu sa šírili, ako, správy že to nebude dobré, keď teda počas vojny v štáte, na čele ktorého stojí kňaz, budú šibenice a na tých šibeniciach... alebo popravčie čaty, ktoré budú pri múroch strieľať. Takže, prišiel z Bratislavy biskup Michal Buzalka presviedčať pápeža Pia už XII. – inakšie veľmi významného diplomata, ktorý prežil prvú svetovú vojnu v tej najvyššej hodnosti, že bol nunciom v Nemecku, a teda vplýval na to, aby sa vojna skončila a teda veľký vplyv, skutočne pozitívny to malo – tak k nemu prišiel do Castel Gandolfo biskup Michal Buzalka presviedčať ho to, že na Slovensku musí byť prezidentom kňaz, lebo celé dejiny slovenského národa – to sú akoby dejiny Cirkvi. Tie naše najvyššie autority za celé dejiny, počínajúc sv. Cyrilom a Metodom, boli duchovné osoby... Pápež... to bol taký pápež – ja som bol tiež u neho na súkromnej audiencii – ...bol taká úplne asketická [postava]..oči hlboké, do toho, keď sa do človeka zadíval, tak človek nevedel, komu sa do očí pozerá. On potom tak počúval toho Buzalku a povedal: „Tak ty si optimista? Ty si optimista?“ Buzalka, samozrejme, v pápežovej otázke videl, že ho celkom nepresvedčil, tým že jedine tak bude možnosť stráviť všetko, keď bude kňaz na čele. Lebo najlepší synovia z národa vždy šli za kňazom. Tak povedal potom Buzalka: „No, svätý Otče, nie optimista, ale taký realista, lebo u nás je to tak.“

Dobre, pápež dal súhlas a biskup ešte povedal, že, teda, ak by aj prišlo k nejakým tragédiám vojnovým, tak určite, Vaša Svätosť, pozorujte tak, Slovensko bude – ako by som povedal – dieťa, ktoré ani nechce vziať britvu, aby sa neporanilo a nikoho neporanilo. A skutočne tak bolo za celý Slovenský štát nebola prevedená jediná poprava! (potlesk)

Stal sa taký strašný prípad v Bratislave, ktorí sa pamätáte, v Bratislave sa tak začínal život o ôsmej, o deviatej, keď vo dne ešte všetko šlo, lebo za tých 6 korún dobrého vína sa dostalo a spoločnosť bola veselá aj v tých ťažkých vojnových časoch. Tak večer na ulici, teraz Markušova [nezrozumiteľné], to bola tá čo spája Obchodnú ulicu s Ulicou Červenej armády. Tak tam sa stretli takí mládenci, jednak vojaci slovenskí, lebo tam boli kasárne, jedny aj druhé kasárne v blízkosti a šli tam nejakí ordneri, teda mládenci z tých nemeckých organizácií, Karmasinových, ktorí mali tie biele pančuchy oblečené. A samozrejme oheň a voda. Chlapci slovenskí, akosi tí vojaci mali tiež trošku vypité viacej, tak začali akosi útočiť slovne na tých Nemcov. Tí Nemci zase sa postavili proti a jeden z tých vojakov vytiahol bodák a do toho nemeckého vrazil ten bodák v dôsledku čoho aj ten Nemec zahynul.

Čiže tu bolo niečo takého, že slovenský vojak napadol zbraňou nemeckého občana. To samozrejme až Hitlerovi šlo; lebo to bolo niečo – viete – to Nemcov bolo veľa a oni chceli iné Slovensko mať, ale zase, to, čo je historicky takou zvláštnosťou, že teda akosi aj Führer Tisu – s takou určitou slušnosťou voči nemu – ...neurobil voči Tisovi nič takého, čo by bolo narazilo na jeho vôľu. Lebo to, že po povstaní vedel Tiso zachrániť 30 000 slovenských vojakov, ktorí boli už pripravení.... (potlesk) ... do nemeckých koncentračných táborov Mauthausenu. Tak na Tisov zákrok ani jeden vojak nestratil život a boli vrátení, a na Vianoce boli všetci vojaci už doma. (potlesk) To je fakt a skutočnosť.

Ale to čo ja Vám chcem teraz povedať, aby som teda... neodbočoval... Keď som ja mal pripravený svoj prejav pre vás, tak som si potom kúpil tlač ráno a medzi iným som kúpil denník Čas a vo včerajšom denníku Čase na prvej strane bol uvedený rozhovor s doktorom Jiří Šujanom, ktorý bol hlavným obžalobcom v procese s Tisom, ktorý vypracoval obžalobu, ktorú obžalobu samozrejme doslovne súd prijal a na základe tej obžaloby vyniesol trest smrti povrazom a rozsudok bol uskutočnený. A v tomto rozsudku, čo je uverejnené vo včerajšom Čase, všetci môžete to čítať, že teda Tiso bol vojnový zločinec, lebo rozbil republiku, lebo šiel do Berlína, s Hitlerom sa dohodol na rozbití republiky. A potom to druhé, že zradil povstanie a zrada povstania, to bola zrada národa, štátu.. a tak ďalej. To boli tie dve hlavné príčiny v rozsudku uvedené v dôsledku čoho Tiso bol odsúdený k smrti.

... V deň Tisových [narodenín] – ... to už bolo spojené aj s vašou slávnosťou, – že sa našiel denník slovenský, ktorý na prvej strane uverejnil rozhovor s vrahom doslovným Tisovým, Jurajom Šujanom, (z publika sa ozýva „hanba mu“, „fuj“ a piskot) a všetky tie dôvody toho rozsudku tam uviedol, to je zarážajúce. A tak sa mi zdá, viete, že nevieme dostatočne akosi zariaďovať – ...v tom nadšení vernosti, ktoré som prežíval s Vami... – aby odznel protest proti tomu. Dneska, tak ako sa stalo práve tu, že odstránili tabuľu Tisovu, keď nebolo na to najmenšieho dôvodu. Ako je to možné, keď bol najtuhší režim, to že tam bola tabuľa a na nej bolo napísané že teda tento ústav vybudoval a založil v roku [19]34, Mons. Dr. Jozef Tisov, s pomlčkou – nástupca Svätopluka... (potlesk)

[nezrozumiteľné] bolo len konštatovaním skutočnosti. ...Ale, že aj prezident štátu [V. Havel] a predseda vlády [V. Mečiar, vtedy vskutku minister vnútra] sa do toho zamiešali – odsúdením – to je niečo, čo sa dá len pripísať [tomu], aký úžasný chaos a duchovná bieda je ... dôsledok tých ich [Čechoslovákov] takmer päťdesiatich rokov [vlády]... (potlesk, z publika sa ozýva „hanba im“)

A teraz počúvajte: Československá republika nezanikla dňom 14. marca, ale dňom 10. marca. V 14.-tom vládla už republika nejestvovala, lebo bolo české vojsko, ktoré nás v noci z 9. na 10. obsadilo, vládu zrušilo s podpismi prezidenta Háchu, všetkých činiteľov odviedli do väzenia Špilberk do Brna, a potom do [nezrozumiteľné]. Toto obsadenie vojenské bolo protiústavné, lebo autonómia vyhlásená na dňa 6. októbra [19]38, bola už 22. novembra [19]38 vložená a prijatá národným zhromaždením do ústavy. To už bolo niečo, čo bolo – povieme, [nezrozumiteľné] – niečo, čoho nemožno sa už dotknúť. A napriek tomu 10. marca obsadili Slovensko, uzavreli vládu a bol zavedený [nezrozumiteľné].

A toto obsadenie, ktoré vykonali v noci z 9. na 10. dohodli členovia, nie všetci, vtedajšej Československej vlády v Prahe... a vyslovene si dali podmienku, že ani najmenší slovenský Čechoslovák nesmie o tom vedieť, nesmie byť účastný príprav na tento bolestný zákrok. A tak sa zišli títo spiklenci pod velením vtedajšieho ministra železníc tej ústrednej pražskej vlády vedenej Rudolfom Beranom. Prišli ráno zavčas v nedeľu 12. februára 40 kilometrov západne od Prahy do tzv. Unhošte. [nezrozumiteľné] a tam v hostinci čakajú oblečení každý v lyžiarskom úbore, aby nikto nemohol zbadať, že tam je nejaké tajné stretnutie, tam teda viedol to generál Eliáš, ovšem v civile bol. A takými hlavnými jeho poradcami – čo ... predkladali [nezrozumiteľné], a to treba povedať, čo už bolo hotové – to bol minister Dr. Feierabend, potom minister bez portfeje, Havelka. Nie Havel, ale Havelka. A potom tam bol taký diplomatický, ktorý to všetko písal a uvádzal do tých kolóniek, istý Dr. Rudolf Masaryk.

A oni tam uzniesli, že je najvyšší čas zabrániť tomu, aby Slovensko neprešlo k myšlienke štátnosti. Aby neprešlo k tomu, že ono môže žiť aj vlastným životom štátnym – hospodárskym, kultúrnym atď.

A v tomto smere Dr. Ivan Dérer – ktorý bol taký šialenec, úplný šialenec čechoslovácky – napísal potom už začiatkom novembra list generálovi Syrovému – ktorý bol súčasne, keď sa Hodža vzdal predsedníctva vlády, bol aj predsedom vlády – napísal mu list, kde ho žiada aby čo najskôr zrušil autonómiu. Prečo ale dali autonómiu 6. októbra [19]38?, ... [ktorou vlastne] splnili Pittsburskú dohodu, ktorú Masaryk sám štylizoval v Pittsburghu 30. mája 1918 a ešte potom, keď tá zmluva pittsburská bola neskôr prepísaná na pergamen, aby zostalo ako taký prevzácny dokument doby. Tak 11. novembra 1918 Masaryk, on sa nachádzal ešte v Amerike – vtedy už v Prahe utvoreným tzv. revolučným národným zhromaždením, bol zvolený za prezidenta. Tak tí Slováci z toho Pittsburghu išli s tým pergamenom za ním do Washingtonu a on to ešte podpísal. Čo potom doniesli v [19]38, zase sa pamätáte niektorí, keď bola tá manifestácia v Bratislave, kde delegácia amerických Slovákov pod vedením Dr. Petra Hletku doniesla originál a Hlinka ho ukázal z balkónu Národného divadla. To bola posledná rozluka 5. júna 1938 Andreja Hlinku s národom a povedal: „Národe môj! Či budem žiť, alebo budem v hrobe hniť, národe môj, za teba, teba milovať a Boha prosiť neprestanem.“ (potlesk)

S týmto odkazom sa začali mračná nad Československom dvíhať, keď už Hitler predložil tie známe svoje požiadavky voči Československu. Keď teda Československo bolo najviacej ohrozené – a prišiel tuná lord Runciman z Londýna, ktorý mal skúšať v akej nálade sú tí Nemci sudetskí – ...potom už aj anglická, francúzska tlač písala, že nielen autonómiu nechcú v Československu, ale odtrhnutím od Československa [ani Sudety] pripojiť k Tretej ríši. A tak francúzski a anglickí vyslanci v noci prišli, zobudili prezidenta Beneša, ak mu povedali ultimatívne, že ak to neprijme, ak neusporiada Československo najväčšie otázky s Treťou ríšou, tak teda necíti sa viazané tou zmluvou spojeneckou ani Francúzsko, ani Anglicko a na to Stalin prehlásil, že v tom prípade, keď sa oni necítia, tak ani on sa nebude cítiť viazaný zmluvou československo-sovietskou. Čiže tu zostalo úplne osamelé Československo, že si z neho mohol – z toho Československa – každý brať, čo chcel. Čo bolo aj potom povedané v poslednom bode Mníchovskej zmluvy, že keď československá vláda sa vy[s]poriada územne s Treťou ríšou a vy[s]poriada sa tiež územne s Maďarskom a s Poľskom, potom tie štyri mocnosti v Mníchove zagarantujú nové hranice, ktoré sa už vlastne brániť nedali.

A vtedy – predtým to bolo – prišiel Martin Rázus ešte v [19]37, keď ... už ... [to] začalo ... [byť] „na ostrie noža“, Martin Rázus – najväčšia ... duchovná osobnosť Slovenska – išiel Benešovi do Prahy a povedal: „Pán prezident, ako je to možné? Tento štát náš spoločný, volal sa Československá republika, a vy tuná riešite otázku s Nemcami, ale so Slovákmi Pittsburská za 20 rokov nie je vyriešená. Ako je to možné?“ A na to mu bol povedal Beneš: „Jo, pane poslanče, Nemci mají kam jít, ale Slováci nemají kam jít.“ Teda tak nás ponížili, vidíte, tí...

A teraz odrazu, my sme 6. októbra v Žiline čakali, lebo sme vedeli, že Žilina bola dvoma divíziami vojska [obkolesená], lebo bola mobilizácia, poslané tam boli dve divízie vojska, že ak by Ľudová strana sa k nejakému politickému rozhodnutiu, teda rozhodla, konventovala, v tom dve divízie obsadia Žilinu, pozatvárajú to tu. (to už nebola len ľudová strana, tam boli všetky strany, aj komunisti, Vlado Clementis, všetci boli... Denne sme sa s ním stretávali a prosil, Vlado Clementis: „Prijmite všetko, čo uznáte za vhodné, len aby nás Maďari neobsadili.“ A teraz sa poslala ultimatívna žiadosť do Prahy vláde, že teda žiadame, aby obratom nám bolo odpovedané, či autonómiu Slovensko dostane – to už bola vôľa všetkých strán: tam už bola aj agrárna, národne-socialistická, živnostenská, sociálne-demokratická, len nie komunistická, ale komunistická bola prítomná v Žiline, len nebola súčasťou žilinských jednaní – tak sme čakali tri hodiny, aká odpoveď príde. A odrazu okolo piatej v Dome slovenských železničiarov, blízko stanice, príde poštár, donesie telegram Dr. Jozefovi Tisovi a v tom telegrame: „Vláda na svojom dnešnom zasadnutí prijala program autonómie Slovenska, poverujem vás zostavením autonómnej vlády a s jej členmi dostavte sa do Prahy k zloženiu ústavou predpísaného sľubu.“

Tak sme sa objímali všetci. Ale, akoto že odrazu v tej chvíli ťažšej takto dali autonómiu, v plnom, tak ako bola žiadaná, ani vetičky nebolo vyňatej z toho – tak teda prečo?! Lebo keď v Prahe videli ako dopadli v Mníchove, tak povedali: „Ach, tak tí Slováci dopadnou ješte húř.“ Lebo Maďari vtedy celou silou žiadali [Minden drága vissza Prága! Všetko sa počíta, vracaj nám to späť, Praha]. „A tak, ať jsi to uďelají sami Slováci.“ Tak nám dali vládu, autonómiu, aby sme urobili s Maďarmi hranice.

Vtedy nastala ozaj ťažká chvíľa, 12. októbra ... hneď za týždeň od vyhlásenia autonómie, Tiso už bol v Komárne na hnutí, kde teda prišli zástupcovia maďarskej vlády. Samozrejme žiadali Bratislavu – Pozsony, ako oni hovorili – a hlavne Nitru, Banskú Štiavnicu, Lučenec, Rimavskú Sobotu, Košice a nám by boli dali len túna tieto lúky, aby sme mali kravy, kde pásť. (smiech) Vtedy Tiso povedal: „Nie!“

A potom sa urobili určité kroky v Berlíne, osobne Tiso u Ribbentropa a Göringa A teda tam šlo o to, že v žiadnom prípade Bratislavu nie. Samozrejme, Nitru nie, veď je to sväté mesto. Samozrejme, Košice nie, lebo Košice, to je centrum východného Slovenska. A tak vtedy akosi zase u Nemcov v Berlíne Tiso získal nejakú tú dôveru, takže mu sľúbili, že Nitra zostane, aj Košice zostanú. Tak Tiso sa vrátil domov a povedal, s Maďarmi nejednáme, ale bola potom ustanovená medzinárodná komisia, ktorá zasadala 2. novembra vo Viedni, na ktorej sa spravili hranice. Len keď sme prišli do Viedne, sme sa od Karmasina dozvedeli – ja som šiel v aute zo Šaňom Machom a Murgašom, prišli sme ku hotelu [nezrozumiteľné] – a ten tam kývol, že: „Ja jsem slyšel aj lepší věci, zprávy.“ To znamenalo, že sme neobišli najlepšie. Potom sme sa dozvedeli, že Košice Maďari vezmú.

... Vojaci boli presvedčení, alebo spravodajsky sa dozvedeli, že Mussolini stojí za tým, aby Maďari Košice dostali, tak začali evakuovať vojenský materiál z Košíc. Lebo tam bolo uložené množstvo materiálu. A vtedy Tiso, keď sa o tom dozvedel, buchol na stôl – „Všetko naspäť!“ – lebo mu to sľúbil Göring, že Košice zostanú. Potom sme sa dozvedeli, že Košice odpadli a ... Tiso skoro plakal pri stolici a vtedy mu povedal Ribbentrop: „Pán prezident, nežiadajte, aby sa kvôli vašim Košiciam rozpadla os Rím a Berlín.“ Lebo Mussolini potom pohrozil v Berlíne Hitlerovi, že vystúpi z osi Rím-Berlín. Tak teda vzniklo už pevne to Slovensko, ktoré bolo životaschopné. S Maďarmi sme dohodli nejaké tie [veci], že povedzme, keď vlak išiel do Trebišova, do Medzilaboriec, do Humenného, no tak išiel cez maďarské územie v Košiciach, ale sme rýchlo postavili cesty do Trnavy, lebo cez Senec bola Bratislava odtrhnutá – to bola jedna cesta a dosť. Všetko sme vybudovali, a tak začal normálny život s piesňou. I Hlinkova garda vznikla, nie preto, aby židov zatvárala, aby Čechov vyháňala. Opakujem, keď nastala slovenská vláda, mali sme vyše 120-tisíc Čechov na Slovensku, ktorí mali všetci dobré postavenie. A naši ľudia nemohli sa dostať za financa, nemohli sa dostať za listonoša, nemohli sa dostať za žandára. Všetko to išlo do Uruguaju, do Argentíny, tak vtedy sme povedali – 9-tisíc Čechov nám Praha vezme. Čiže my sme určili, ktorého Čecha im dáme k dispozícii, ale ten dostal tu dekrét, kde nastúpi v Čechách, a dostal aj sťahovacie trovy.

Potom, po 14. marci sme ešte požiadali o 5-tisíc Čechov zo Slovenska. Ale žiadnemu my sme skutočne, na Slovensku za to všetko, čo dostávali ľudia – „nelze vyhovět vaši žádosti“ – nepadla jedna facka na Slovensku oproti Čechom. Tak sme sa ľudsky zachovali. To nie preto, že ja by som sa chcel teraz nejak omlúvať.

Práve, keď to začalo tak ísť, tak vtedy začali Česi [si povedali] teraz musíme zasiahnuť, lebo to Slovensko dospeje do toho štádia, ktoré už nemôže. Tak sa potom zišli v tej Unhošti toho 12. februára, a tam sa dohodli na zrušení autonómie, na obsadení Slovenska – politicky, úplne zrušiť všetko v strane, atď. Ale si povedali: „Čo na to povedia v Berlíne? Však ten Berlín môže sa postaviť proti republike, že pôjde Slovákom na pomoc, keď ho požiadajú.“

Tak sa dohodli, že tento Hubert Masařík, ktorý bol zástupcom ministra Chvalkovského v Prahe, mal kolegu Steinberga, ktorý bol zase v Berlíne zástupcom Ribbentropovi, ale oni kedysi boli v Sofii spolu vyslancami – Masařík bol československým a ten Nemec bol Hitlerovým vyslancom – tak sa poznali, nejaké priateľské styky držali. Tak jeho určili, aby on išiel do Berlína a pýtal sa, čo Nemci na to povedia. Tak aj išiel, ale povedal: „Dobre, ale musíme aj dôvod povedať, prečo je to tak.“ Tak ten dôvod povedali: „Lebo na Slovensku sú balkánske pomery.“

Odborníkov Čechov vyhnali a teraz im fabriky nejdú... takže balkánske pomery chcú odstrániť. To samozrejme, keď s tým prišiel Masařík do Berlína, tak v Berlíne ohromne si vydýchli, lebo odrazu dostali možnosť, aby sa Československá republika zvnútra rozpadla, aby nemuseli vojensky proti tomu zasiahnuť. Vtedy povedali – nielenže Ríšska vláda žiadne kroky proti tomuto vášmu podujatiu neurobí, ale bude rada, keď z jej bezprostredného susedstva zmiznú balkánske pomery. A tým dostali, to čo sa uzniesli v Unhošti, generál Eliáš dostal placet, povolenie, a tak to potom aj v noci z deviateho... ešte sa potom vláda rozširovala na tom, čo tu moja predchodkyňa hovorila: že Tiso rečnil o štáte... – tak ako dneska je Československá republika, ale všetky prejavy sa niesli o Slovenskom štáte. Teda nie za to, aby sme vyhnali Čechov a odtrhli sa už aj ráno, ale aby sme žili už v Slovenskom štáte, na svojom území. (potlesk) To znamená, ... že aj keď sme v Československej republike, ale riadime sa potrebami, len potrebami štátu, lebo zatiaľ je situácia medzinárodná taká, že nemáme nikoho, kto by nás prepadol, teda republiku, tak ako sa to stalo. Dnes je síce pravda, že tu máme ešte sovietske vojská, a že Sovietsky zväz ešte jestvuje, ale to sú už okolnosti, ktoré nemusíme brať do zreteľa, tak ako sme ich predtým brali.

Čiže teda Tiso povedal: „My si budujeme svoj štát, svoj Slovenský štát.“ Ale myslel v rámci Československej republiky, lebo chcel, ...nie aby len rečnil, ale aby aj pomohol.

Tak oni potom vo vláde sa na to [vyhovárali], že Tiso už chce vyhlásiť Slovenský štát. V zasadnutí večer 9. marca v Prahe zasadala vláda a v tej vláde bol podpredsedom vlády Karol Sidor. A, keď on takto sedel vo vláde, vláda [zasadala] pod predsedníctvom Berana. Tak prišiel ministerský radca a povedal: „Pane místopředsedo, máte tady nejakou důležitou věc, přiďte ven.“ Tak Sidor vyšiel, zaviedol ho do tretej miestnosti, otvoril, ale tá bola prázdna a povedal: „Odtud sa nemůžete hnout.“ A teda podpredsedu vlády z vlády vytiahli a – neviem výraz na to použiť, aby som nepoužil surový výraz – tak Sidor začal kričať, že to je niečo neslýchane, že okamžite podáva demisiu a odchádza z vlády. Beran to počul v zasadnutí, pribehol: „Co se tady deje. Ježišikriste!“ Sidor povedal: „Ja, vzdávam sa úradu a odchádzam na Slovensko. No, poďme k prezidentovi.“ A v noci šli k prezidentovi Háchovi a Hácha tiež bol hore, lebo už mal správu, že nemecké vojská idú ku hraniciam, k tým nechráneným otrhaným československým hraniciam. Tak prosil Sidora, aby okamžite on vytvoril vládu, ktorej 2 hodiny pred tým on, Hácha, podpísal prepúšťacie dekréty.

...

Teda, čo sa robí, to sa zdá akoby neuveriteľné, ako keby to boli nezodpovední činitelia. Vysokovzdelaný český národ a takýchto historicky strašných krokov sa [dopustil]. Hácha prosil Sidora, aby on okamžite vytvoril slovenskú vládu. Sidor povedal: „To nie je vaša právomoc, aby ste mňa poverili. Mňa môže poveriť len v Bratislave predsedníctvo zjednoteného politického Slovenska a slovenský snem.“

„No, tak choďte do Bratislavy,“ prišiel do Bratislavy Sidor, my sme ho čakali už na stanici. Ja som sa práve vrátil z Varšavy, kde som [bol] deviateho od druhej odpoludnia, mňa vytiahli z obedárni, kde mi poľskí činitelia obed dávali a musel som prísť na ministerstvo zahraničných vecí vo Varšave a tam mi povedali:

„Pane Bože, všetko, o čom sme tu teraz rozprávali, padá, lebo na Slovensku je núdzový stav a všetkých zo zboru, v ktorom ste, áreštujú , čo budete robiť?“

„Teraz sa vrátim najbližším vlakom do Bratislavy.“

„To by ste nemali robiť,“ hovorí minister, „lebo vás áreštujú.“

„Čo sa stane s ostatnými, stane sa aj so mnou.“

Už ráno som bol [na Slovensku] – ale začalo to až od polnoci – ale od tretej odpoludnia už to vedeli vo Varšave, predtým...

...Sidor prichádzal z Prahy a v Bratislave na stanici pri vlaku už čakal generál [nezrozumiteľné], ktorý bol veliteľom Slovenska a všetci tí generáli, a prosili ho – aby okamžite [konal], lebo už vedeli, že Maďari idú na hranice zdola, Nemci zo všetkých strán, že smrteľné nebezpečie hrozí Československej republike. Vtedy Tiso bol tuná, lebo keď mu doniesli dekrét podpísaný Háchom v noci, 10-teho ráno prišiel ten dôstojník. On sa volal Frank, ale prišiel pod falošným menom [nezrozumiteľné] a nie vo vojenskej uniforme, ale v civile. Doniesol tie prepúšťacie dekréty. Čakali Sidora – ...oni sa mu dávali pod moc, títo generáli, ako predsedovi vlády – len aby sa uchopil [moc], a tak, aby prestalo to nebezpečie.

Bola utvorená vláda a na druhý deň už prišiel z Berlína od Hitlera minister Wilhelm von Keppler k Sidorovi, s tým, aby okamžite vyhlásil Slovenský štát. A Sidor povedal:

„Ako to, vyhlásiť Slovenský štát? To predsa ja nemôžem vyhlásiť, lebo ja nemám na to právo.“

„Tak snem nech vyhlási.“

„Ani snem nemôže vyhlásiť Slovenský štát,“ lebo práve vtedy, ako vieme, zasadnutie národného zhromaždenia je zvolávané dvakrát do roka. Na zimné zasadnutie a na jarné. A práve vtedy v marci Hácha rozpustil už zimné zasadnutie a jarné zasadnutie určil na 28. marca. (potlesk) Tak teda Slováci nesiahli k žiadnej nezákonnosti.

A Sidor bol prvý v Európe, Slovák, ktorý povedal Hitlerovi: „nie“. Chamberlain, Stalin, Daladier a všetci – čo Hitler chcel – tak na jeho slovo všetko plnili, a Slovák, tento Sidor potom musel odísť z politiky, lebo nám hrozilo, že v noci ho tajne odvezú niekde do nemeckého tábora a tam zahynie. (potlesk)

Keď potom keď ten Ketteler hlásil do Berlína Hitlerovi, že Sidor to odmietol, tak Hitler povedal: „Sidor, das ist ein Soldat von Prag, to je pražský vojak. Zavolal Tisu.

Tak teda 13-teho ráno prišli k Tisovi, Nemec [nezrozumiteľné], aby on okamžite prišiel do Berlína. Tuto do Bánoviec prišiel za ním, lebo on bol tu, pravda. Tiso povedal: „Ja som súkromná osoba, ja s ním nemám čo.... nikam nejdem, to jedine vláda, ja som nevládnik.“ Takže zase musel ten Nemec [odísť] s „nepořízenou“, ako sa hovorí.

...Odpoludnia prišla ďalšia [požiadavka], že „blitz schnell“, aby prišiel Tiso do Berlína. Tiso do Berlína nešiel, ale prišiel povedať vláde, v akej je situácii, čo má robiť. A vláda, ktorej vtedy Sidor bol jej predsedom. Imro Karvaš, Martin Sokol, Peter Zaťko, Julo Stano, Balko [uvedení vskutku netvorili Sidorovu vládu] – to boli vynikajúci odborníci, oni tvorili tú vládu, povedali Tisovi: „No, musíte ísť do Berlína. Nie kvôli tomu, aby ste vyjednali, len aby ste vypočuli. Lebo to musíme vedieť. Teda idete do Berlína, ale nie na jednanie, len na vypočutie.“ A tak Tiso v doprovode Ďurčanského a poslanca Danihela došiel [nezrozumiteľné] [vy-]stúpil na letisku a tam stála [nemecká] [delegácia] – všetko zdvihnuté ruky a zdravili ho tam hitlerovsky – a on vyšiel z toho lietadla ako pán farár, teda v tom kabáte, klobúku, a tak sa veľmi uctil tým klobúkom, takto ich hajlovanie zdravil. Skoro im povypadávali zbrane. Oni si mysleli, že nejaký bezruký príde... Lebo nevedeli koho.. kto príde, a prišiel farár.

A prišiel k Hitlerovi a Hitler ho žiadal – že on počul, že Slovensko chce samostatnosť – a preto sa rozhodol, že on umožní túto samostatnosť, ale teraz, to, čo Sidor urobil v Bratislave, tak ... sa mu vidí, že on mal nechať Slovensko svojmu osudu. A povedal Tisovi: „Blitz schnell! Ak nevyhlásite...“ To znamená, to by sa ... stalo, čo sa hneď potom na druhý deň stalo s Podkarpatskou Rusou – obsadili ju Maďari.

Tiso povedal: „Ďakujeme, ja teda rozhodovať nemôžem, lebo ja som nie kompetentný. Ale ani vláda nemôže. To by musel prezident zvolať...“

„No tak zariaďte,“ tak prišiel Edmund Veesenmayer, ktorý bol vyslancom Hitlerovým v Budapešti a doniesol už hlásenia nástupu maďarských vojsk ku slovenským hraniciam. Hitler ukázal to Tisovi:

„Pozrite, tu to máte Schwarz auf Weiß.“

Tiso povedal: „No, pozrite sa: Vo mne sa nesklamete, ja to všetko zreferujem, ale iné nemôžem.“

Tak ho zobral Ribbentrop 53,01) do ministerstva [nezrozumiteľné], a tam mu už dal slovenské znenie vyhlásenia Slovenského štátu, aby on vyhlásil v slovenčine Slovenský štát z Berlína. Tiso povedal – ...čo je teda závažné, a to, čo bolo dneska uverejnené, či včera v tom Čase, teda nie v Pravde komunistickej, ale v Čase, strany demokratickej, ktorá nesie taktiež veľkú vinu na poprave Tisovej (potlesk, z publika sa ozýva „áno“) – Tiso teda povedal: „Nedovolíme, aby z viny Slovákov sa rozpadla Československá republika!“ To Tiso povedal, to je tam napísané a v dokumentoch to je. Tak on to zatelefonoval do Bratislavy Sidorovi, aká je situácia, aby to teda s prezidentom Háchom vyjednal. A sadol na lietadlo, prišiel ráno do Bratislavy, referoval to vláde, a potom prišiel do snemu a v sneme zreferoval všetko, ako bolo, ako tí poslovia k nemu prišli, čo bolo v Berlíne a končil takým... on vedel niekedy takým bolestným hlasom rozprávať, keď reagoval na nejakú ťažkú vec: „Páni poslanci, zreferoval som vám, podľa toho teraz jednajte.“

On teda nepovedal: „Vyhláste Slovenský štát.“

Takže, to všetko bolo preto, že Slovensko bolo obsadené vojensky, ústava bola porušená, [a teda] Československá republika zanikla 10. marca a nie 14. marca.

...O týchto udalostiach, to vyjde potom knižne – ja som už pred 25-rokmi to všetko spracoval. (potlesk)

To, čo včera Šujan hovoril – druhá vec – že Tiso akosi spáchal zradu na slovenskom národe:

Ja tu mám ... pripravenú ... prácu, ktorá má nadpis: „Počiatok organizovaného protinemeckého odboja na Slovensku,“ podaná v Modre dňa 21. decembra 1939.

My sme celú noc v Modre, 21. decembra, teda ešte pred vianočnými sviatkami hovorili o tom, ako sa od Nemecka dostaneme, poťažne, dokedy budeme pri Nemecku – Len dovtedy, kým musíme brániť zem a národ. Ale keď bude jedna jediná možnosť..., lebo vtedy Hitler bol na najvyššej sláve, lebo Poľsko za 3 týždne ležalo pri jeho nohách a to bol pre celý svet ... šok. Hitler vyhlásil, že [je] koniec vojny, že už aby mu dali ešte povodie, a tak ďalej.

A my sme vtedy zavolali Sidora z Ríma, lebo sme vedeli, že v Ríme má trošku iné správy – lebo Rím je najlepšie informované miesto na svete – že tam budú vedieť, ako je to.

Sidor prišiel z Ríma a povedal: „Nie, vojna sa neskončila. Vojna sa ešte len začne. A túto vojnu Hitler musí prehrať, lebo celý svet sa postaví proti nemu a najmä postavia sa proti nemu Spojené štáty.“ Na základe toho, sme už potom prijali, že odtrhneme sa od Nemcov, keď príde čas. Ale to musí byť, že to povedú ľudia zodpovední – vojaci, ktorí sa rozumejú, čo sa môže a čo sa nemôže.

To, čo sa stalo potom 29.-teho v Banskej Bystrici, to bol najtragickejší moment. ...Vybrali nemeckú vojenskú misiu v Martine z rýchlika, zaviedli ju do kasární [a tam ju postrielali].

[Dopadlo by to ako v českej dedine, v Lidiciach, ktorú] vyvraždili [Nemci], keď vtedy hľadali vraha, kto urobil atentát na Heydricha a z nejakého listu dievčaťa mládencovi vycítili, že tí atentátnici sa v Lidiciach schovávali, hoci sa neschovávali. Tak, ako viete, Lidice zrovnali zo zemou, všetkých mužov postrieľali, jedine pánu farárovi tamojšiemu dali výnimku, ale on povedal, že... chce umrieť s nimi, s ostatnými, aj umrel. Ženy odviedli do táborov, deti malé do nemeckých týchto…

[Vďaka tomu, čo Tiso tu urobil], zase Hitler [dal] na jeho slovo – neprevzali Nemci moc na Slovensku. Oni pravda – lebo už bola fronta blízko – cez Slovensko prechádzali ...a mysleli tie železnice, najmä tú železnicu košicko-bohumínsku akosi mať v opatere. Ale nikoho Nemci nezobrali, mohli tak ako s Lidicami boli urobili, mohli vtedy v [októbri-novembri 1944] zrovnať [Banskú Bystricu] so zemou, lebo oni boli vtedy v tom najhoršom položení.

Tieto veci, ktoré teraz proti Tisovi Čas uverejnil – hoci udalosti sú už predsa tak jasné – to je niečo, čo je nezdravé.

Bratia a sestry, končím a prepáčte, že som [to] časovo pretiahol, ale to je závažná vec. (potlesk)

Musíme byť samí Slováci na svoju minulosť tak hrdí, a tak vedomí, že my sme v minulosti ťažké všelijaké [časy prekonali, a] na nikom [sme] sa nedopustili najmenšieho príkoria, najmenšej nedbalosti, že sme zostali ľuďmi, že sme zostali tými holubičími Slovákmi, že sme zostali kresťanmi.

Tak teda dneska vidíte, že tá Bratislava sa stáva takým centrom, tohto budúceho európskeho domu. Lebo Bratislava – keď svätý Cyril a Metod k nám prišli – už vtedy to bolo čosi, akési miesto, ktoré malo nielen politický význam, ale aj [nezrozumiteľné]. (potlesk)

Slovensko sa môže stať Švajčiarskom – to Česi zďaleka nemajú tie podmienky a tie možnosti, ktoré nás čakajú.

Verní sebe – svorne napred. (potlesk)

Priatelia, deti, vieme čo chceme – lebo to, čo chceme, to chceme byť rovní s ostatnými národmi. Žiadni, že len rovní s Čechmi. Rovní s Poliakmi, rovní s Maďarmi, rovní s Nemcami, rovní s Ukrajincami! (potlesk)

Táto vec už je jasná medzi nami, len ide teraz o to, aby sme boli jednotní a vedeli, ako ten slovenský štát viesť.

Tak, aby sme lepšie žili, ako doteraz.

To znamená, aby sme si všetci navzájom verili.

Ďakujem! (potlesk)

Nový účet
Facebook Login

Prvý prezident v slovenskej poézii (eds. P. Holeštiak, P. Kubica)

Hore