Prednášajúci Slavomír Jančok

Legitimita štátnej moci pojmovo znamená jej mravno-filozofické oprávnenie. Uvažovanie o legitimite nie je uvažovaním o všeobecnom ospravedlnení potreby existencie štátu (štát ako pozitívne dobro alebo nutné zlo), ale skúmanie zdroja oprávnenia konkrétnej osoby alebo štruktúrovanej skupiny osôb (režimu) na vládnutie.

Legitimita nás teraz nezaujíma z hľadiska sociologických či sociálno-psychologických konštruktov, ale ako racionálno-legálny pojem, ktorý je východiskom pre posúdenie legality konkrétnych aktov štátnej moci, či už v oblasti normatívnej alebo rozhodovacej. Ak je režim nelegitímny, legalita zákonov a rozhodnutí nemá pevný základ.

Osoby podrobené štátnej moci, najmä ak ide o katolíkov, potom dodržiavajú zákony a rešpektujú rozhodnutia uzurpátora bez toho, aby boli nimi mravne (vo svedomí) viazaní. Dodržiavanie zákonov nastolených a rozhodnutí vydaných nelegitímnou mocou (uzurpátorom) je preto dôsledkom oprávnenej obavy z nepriaznivého dôsledku vo forme postihu, postihu závislých osôb, o ktoré je katolík povinný sa starať (obavy o rodinu) a prípadne aj postihu, ktorý nedodržanie zákonov uzurpátora môže spôsobiť voči vlastnej kauze obnovy legitímnej moci.

I. Monarchia, samourčenie a ľud

Legitimita monarchie má viacero zdrojov. Tradičné predkresťanské monarchie odvodzovali svoje dedičné právo na vládu zväčša z práva zakladateľa, dobyvateľa alebo zvykového práva (ústavnej obyčaje). Náboženská legitimizácia vlády nebola obvyklá hádam okrem pomerne výnimočného obdobia vlády kňazov v starom Egypte.

Monarchia panujúca „odkedy ľudská pamäť siaha“ je pritom taktiež postavená na implicitnom súhlase ovládaných. Ten sa prezumuje v situácii, ak obyvateľstvo neodporuje vladárovi. Tradičný panovník však nepredkladá poddaným žiadne ospravedlnenie svojej moci.

Práve v čase oslabenej legitimity, v čase vzbúr, nepokojov, vnútorného sporu alebo vonkajšieho vpádu sa tvoria apologetiky a poémy podporujúce oprávnenie vládcov. Hoci to znie pre našu diskusiu odťažito, prosím Vás, aby ste si túto poznámku zapamätali.

Panovník ako telesná hlava rodiny, a hlava rodu v tradičných spoločnostiach pravidelne mal (už za pohanských čias) aj kultové povinnosti. Avšak v pohanstve samozrejme tieto kultové povinnosti neprinášali také dôsledky ako kresťanská koncepcia pomazaného panovníka.

V kresťanskom svete monarchia vyrástla ako z pohanských kmeňových kráľovstiev Frankov, Slovanov či Arménov, tak aj z rímskeho právneho dedičstva, v ktorom stále pretrvávala jednota postavenia cisára ako verejného činiteľa i ako súkromnej hlavy rodiny, ktorá disponuje štátom ako plne svojím vlastníctvom. Štáty tak predstavovali objekt panstva, a medzinárodné zmluvy boli v zásade skôr súkromnoprávnymi zmluvami medzi panovníkmi, než zmluvami medzi virtuálnymi štátnymi entitami. Až na konci stredoveku sa rodia koncepcie, ktoré oddeľujú Korunu od Panovníka, a vytvárajú užitočnú právnu fikciu štátu odlišného od monarchu (monarchie), ktorá sa vlastne svojou koncepciou nápadne podobá na republiku.

To samozrejme komplikuje legitimizáciu monarchie. Ak je štát oddelený od vladára, potrebujeme vôbec dedičnú hlavu štátu? A aká má byť moc panovníka voči poddaným, aby ešte trvali dedičné práva rodu odôvodnené väčšmi účelom než posvätnosťou? Z pozície oprávnenia na vládu, získanú napríklad dobytím, voľbou alebo dedičstvom sa stáva otázka funkcie, napríklad presadzovania spoločného dobra. Preto historická legitimita panovníckych rodov je a ostáva tak slabou, že sa musí po revolúciách dokonca slávnostne proklamovať, a ani to jej obyčajne nepomôže.

Monarchie sa napokon tiež dovolávajú súhlasu ľudu, či už voľbou panovníka stavmi, zmluvou so stavmi alebo snemovňou (Uhorsko, Poľsko, Bulharsko), alebo v mýtických počiatkoch retrospektívne umiestneným povolaním „od pluhu“ (Přemyslovci).

Hoci sa monarchie – ani revolučné – nevzdávajú dovolávania sa Božej milosti (ako Napoleon, „cisár z vôle ľudu a milosti Božej“) konštrukcie dovolávajúce sa súhlasu ovládaných sa presadzujú čoraz väčšmi. Dôležitým prvkom legitimizácie sa stáva Svätá aliancia a jej legitimizmus a odpor voči revolúciám vnímaný ako medzinárodnoprávna zásada. V tomto období sa tiež presadzuje konštitutívna teória uznania štátu (ipso facto aj jeho vlády et vice versa).

Zlomom v medzinárodnoprávnej legitimite (vláda je oprávnená tým, že je uznávaná mocnosťami a susedmi, a tak nesporná z hľadiska absencie iných pretendentov na vládu nad územím alebo aspoň jeho jadrom) Rakúsko-Uhorského súštátia je október 1918.

Sedemnásteho októbra 1918 vydáva bl. Karol Habsburg Manifest národom (spolukoncipovaný a kontrasignovaný predlitavským premiérom Hussarekom). Nasleduje vypovedanie dualizmu uhorským Krajinským snemom (po predchádzajúcom súhlase panovníka) 24. októbra a už 28. vyhlásenie čs. národného výboru, 30. októbra Martinská deklarácia SNR a vyhlásenie republiky v Maďarsku a uznanie SNR Maďarskou národnou radou a následne československo-maďarský konflikt o slovenské územia (ich vymedzenie).

Zlom z hľadiska legitimity predstavuje práve cisársky manifest. Okrem iného v ňom cisár vyzval na vytvorenie Národných výborov národov v krajinách zastúpených v Ríšskej rade, s právom určovať pomer medzi jednotlivými národmi navzájom a medzi nimi a jeho vládou.

Problémom (okrem Washingtonskej deklarácie, ktorá ho tesne nasledovala) pre legitimitu panovníka však bolo jednak uznanie princípu sebaurčenia, a jednak obmedzenie povolania Národných výborov či rád iba na Predlitavsko.

Panovník na jednej strane vyhlásil, že sebaurčenie Poliakov v Ríši neznamená riešenie osudu Haliče a jej prípadného zjednotenia s nezávislým Poľskom, ďalej vyhlásil že jednota apoštolského kráľovstva Uhorského je manifestom nedotknutá, ako aj, že o osude Terstu rozhodne jeho obyvateľstvo.

Panovník tak vydal niečo, čo by v časoch pokoja možno obstálo ako verejnoprávne privilégium, nemohlo však obstáť ako norma, lebo bolo vnútorne rozporné. Poliaci a Terst mali zjavne právo aj na pripojenie k susedom, ktorí si predmetné územie nárokovali, Česi so Slovincami (nad ktorými už reálne nevykonával žiadnu moc) mali byť vlastne jediní obmedzení iba na takzvané vnútorné sebaurčenie, a napokon Uhorsko, ktoré si Karol I. vo svojej blahoslavenej slepote zvolil za budúcu rodovú pevnosť malo byť uchované v jednote, napriek tomu, že Chorvátsko s Vojvodinou už bolo v rukách Štátu SHS – dočasnej formy urýchlene zjednotenej so Srbskom do Kráľovstva SHS.

Revolúcia v Budapešti potom znamenala definitívny koniec historického Uhorska, o čom svedčí postoj Sv. Stolice, podľa ktorej obnovené kráľovstvo po r. 1920 nemohlo pretendovať na postavenie apoštolského kráľovstva a práva vyhradené kráľovi v oblasti ustanovenia biskupov v apoštolskom kráľovstve už reštituovanému kráľovstvu nepatrili.

II. Zjednotený národ či zložený ľud?

V Česko-Slovensku môžeme premeny vnímania ľudovej legitimity sledovať v prostej časovej následnosti: Clevelendská a Pittsburgská dohoda, uznanie Česko-Slovenských národov ako ko-beligerenta zo strany USA, Washingtonská deklarácia, ratihabícia Ženevským protokolom, Martinská deklarácia, Ústava 1920, a Manifest slovenského národa v roku 1938.

Tento vývoj, a v niektorých krokoch skôr organizovanú postupnosť, si teraz priblížime trochu podrobnejšie. V Clevelandskej a Pittsburgskej dohode sa dohovárajú zástupcovia českých a slovenských spolkov (v Pittsburskej už so súhlasom budúceho prezidenta Masaryka, ktorý neskôr účinky svojho úkonu odvolal v rozpore so základnou právnou zásadou civilizovaných národov non venire contra factum proprium) o základných zásadách budúceho ústavného usporiadania štátu, ktorého vznik si kladú ako cieľ svojej spolupráce (v druhom prípade už podpory čs. národného výboru).

Washingtonská deklarácia je historicky ojedinelou politickou deklaráciou. Je totiž o nej z vyjadrenia samého Masaryka známe, že jej redakciu zveril americkým poradcom, vrátane sudcu Najvyššieho súdu Brandeisa, a pred jej uverejnením jej koncept poslal na odsúhlasenie americkému štátnemu sekretárovi Lansingovi (postupom presne opačným, než volila voči Nemecku slovenská autonómna vláda, resp. prezident Tiso). Je jednou z mála deklarácií nezávislosti, ktorých originálne znenie je napísané (koncipované) v inom jazyku, než je materinský jazyk deklaranta resp. adresáta.

Táto deklarácia celkom jasne pomenúva hodnoty vyhlasovaného štátu, ale aj obnovu jeho nezávislosti ako následníka Koruny Českej. S ohľadom na prihlásenie k demokracii zo strany vznikajúceho štátu je namieste niekoľko citátov z deklarácie1:

„(...) Robíme tak pre naše presvedčenie, že žiaden ľud nemá byť nútený žiť pod zvrchovanosťou, ktorú neuznáva... Považujeme slobodu za prvú podmienku federalizácie, a veríme, že SLOBODNÉ národy strednej a východnej Európy môžu ľahko vytvoriť federáciu ak to uznajú za potrebné.“

Deklaranti (identifikovaní v závere deklarácie ako Masaryk, Štefánik a Beneš) v nasledujúcich riadkoch, hoci formulovaných Brandeisom a spol. vyjadrujú legitimitu „obnovy českej nezávislosti“ a implicitne aj právo slovenského národa na sebaurčenie i voči Československu.

Posúďte sami:

„Robíme toto vyhlásenie na základe nášho historického a prirodzeného práva. Boli sme nezávislý štát od siedmeho storočia, a v roku 1526, ako nezávislý štát, pozostávajúci z Čiech, Moravy a Sliezska (sic!) sme sa spojili s Rakúskom a Uhorskom, v obrannej únii proti tureckému nebezpečenstvu.

Nikdy sme sa dobrovoľne nevzdali svojich práv ako nezávislý štát v tejto konfederácii. Habsburgovci porušili ich dohodu s naším národom tým, že protiprávne prehliadali naše práva, a porušovali ústavu nášho štátu, ktorú sa zaviazali dodržiavať, a preto odmietame naďalej ostať časťou Rakúsko-Uhorska v akejkoľvek forme.

Nárokujeme právo Čiech znovuzjednotiť sa s ich slovenskými bratmi zo Slovenska, kedysi súčasti nášho národného štátu, neskôr vytrhnutého z nášho národného tela, a pred päťdesiatimi rokmi2 začleneného do uhorského štátu Maďarov, ktorí svojím nevýslovným násilím a bezohľadným útlakom sebe poddaných plemien stratili akékoľvek mravné a ľudské právo vládnuť komukoľvek okrem seba.3.”

Slovenský prejav súhlasu sa tu predkladá síce ako implicitný, (na základe „nevýslovného klamstva“ o Slovensku ako súčasti národného štátu a „vytrhnutí z národného tela“) avšak samotné vyhlásenie práva Čiech (Bohemia) na znovuzjednotenie so slovenskými bratmi nie z Uhorska, ale zo Slovenska, robí zo Slovenska subjekt.

Navyše obsahuje odlíšenie Slovákov (slovenskí bratia) od Čiech (tu myslených ako onen subjekt, ktorý pozostávajúci z Čiech, Moravy a Sliezska vstúpil do únie z Habsburgami a deklaráciou ju ruší, pričom samozrejme nebolo možné v deklarácii použiť konštitučný názov tohto štátu – Koruna Česká – to by odporovalo hodnotám, ktoré deklaranti presadzovali, preto sa objavuje vágny pojem „Bohemia“ o niekoľko odsekov vyššie ešte označujúci iba Čechy ako krajinu, konštituenta koruny Českej). I tak však, od vyhlásenia práva na znovuzjednotenie k úkonu vôle, ktorým dva subjekty uskutočňujú zjednotenie, je ešte v právnom i mravnom zmysle ďaleko. I my dnes môžeme vyhlásiť právo Slovenska na zjednotenie sa napríklad s našimi slovenskými bratmi na Morave, v Poľsku, na Podkarpatsku či v Maďarsku (a pri takom tvorivom rozlete ako preukázali autori deklarácie trebárs aj s Maďarmi a Chorvátmi alebo Čechmi), avšak, ak je taká deklarácia spojená so sebaurčovacím právom a s postulovaním druhej strany „znovuzjednotenia“ ako subjektu s vlastným názvom a teritoriálnym vymedzením, potom sa na znovuzjednotenie očakáva prejav vôle takejto druhej strany (ba aj práve prejav vôle českej strany, ktorý len ťažko mohol predstavovať úkon československej národnej rady).

Je samozrejme otázkou, či obsah deklarácie bol pre československý štát záväzný, a či môže jestvovať predústavný akt štátu, ktorým sa on sám zaväzuje čo do obsahu svojej písomnej ústavy. Samozrejme, ako správne konštatuje Ďurčanský vo svojej Bielej knihe (hoci vo vzťahu k uznaniu „obnovy Československa“ po II. svetovej vojne) orgány štátu môžu jestvovať, a teda štát zaväzovať (napríklad aj medzinárodnoprávne prijať záväzky, ktoré majú prednosť pred ústavou, minimálne vtedy, ak následne ústava primát medzinárodného práva pripustí) iba vtedy, ak už daný štát jestvuje, teda ak jestvuje vláda, ktorá efektívne vykonáva štátnu moc nad jej subjektami na jej podriadenom území.

V čase československej deklarácie, podobne ako predtým dohôd potvrdených T. G. Masarykom takéhoto stavu nebolo. Napriek tomu, deklarácia používa pri opise budúceho štátneho zriadenia množstvo normatívnych viet, uvádzaných ako princípy ústavy, hoci s výhradou ich neskoršieho schválenia:

„Môžeme načrtnúť len hlavné princípy ústavy česko-slovenského národa: konečné rozhodnutie o ústave samej, pripadá na zákonne vybraných zástupcov oslobodeného a zjednoteného ľudu.

Česko-Slovenský štát bude republika. V stálom úsilí o pokrok bude zaručovať úplnú slobodu svedomia, náboženstva a vedy, literatúru a umení, slova, tlače a právo na zhromažďovanie a petíciu.

Cirkev bude oddelená od štátu. Naša demokracia má spočívať na všeobecnom volebnom práve, ženy majú mať rovnaké postavenie s mužmi, politicky, sociálne i kultúrne. Práva menšiny budú chránené pomerným zastúpením, národné menšiny budú požívať rovnosť práv. Štátny režim bude parlamentárnej formy, a bude uznávať právo zákonodárnej iniciatívy a referenda. Stála armáda bude nahradená milíciou.

Česko-Slovenský národ vykoná ďalekosiahle sociálne a ekonomické reformy, veľkostatky budú vykúpené pre domácu kolonizáciu, šľachtické tituly budú zrušené. Náš národ prevezme svoju časť rakúskouhorského predvojnového dlhu, dlhy z tejto vojny nechávame tým, ktorí ju vyvolali.

Vo svojej zahraničnej politike Česko-Slovenský národ bude akceptovať svoju plnú mieru zodpovednosti za reorganizáciu východnej Európy. Plne akceptuje demokratický a sociálny princíp nacionalizmu, a pristupuje k doktríne, že všetky dohody a zmluvy majú byť uzavreté otvorene a verejne bez tajnej diplomacie. Naše ústava poskytne efektívnu, racionálnu a spravodlivú vládu, ktorá vylúči všetky osobitné privilégiá a zakáže triedne zákonodarstvo.”

Tridsiateho prvého októbra 1918, deň po prijatí Martinskej deklarácie Slovenskou národnou radou, sa uskutočnilo v Ženeve stretnutie ministra zahraničných vecí dočasnej československej vlády, Beneša, s členmi Českého zväzu poslancov Ríšskej rady, a československého nár. výboru pražského. Dr. Sokol, ešte ako čs. poslanec vo svojej tlačou vydanej reči v snemovni4, dostupnej na stránke hostiteľa dnešného podujatia, uvádza:

„V prvom bode protokolu, ktorý bol napísaný na porade delegátov Národného výboru pražského so zahraničným ministrom dočasnej vlády česko-slovenskej, stojí doslovne toto – tento dokument nájdete v knihe terajšieho p. prezidenta dr Beneša ‚Svetová válka a naša revolúcia‘ (číta): ‚Prehlásili (t. j. zástupci Národného výboru pražského a Českého sväzu poslaneckého na jednej strane a minister zahraničných vecí dr Beneš na strane druhej), že uznávajú pre národ záväznými a schvaľujú všetky kroky, ktoré dočasná vláda krajín česko-slovenských v Paríži alebo jednotliví jej členovia podnikli, a to i v dobe, než vláda táto bola zriadená.‘ Podpísaní: František Staněk, Gustav Habermann, dr Karel Kramář, Antonín Kalina, Václav Klofáč, Karel Svoboda, dr Preiss, dr Edvard Beneš, dr Ivan Markovič a dr Štefan Osuský.

Prof. Masaryk, ktorý koncipoval a podpísal Pittsburghskú dohodu ako predseda Česko-slovenskej národnej rady v Paríži, bol predsedom dočasnej vlády česko-slovenskej. To znamená, že podľa obsahu citovaného protokolu zástupci Národného výboru pražského a Českého sväzu poslaneckého uznali za záväznú a schválili aj Pittsburghskú dohodu.”

Samozrejme, tento fakt (odhliadnuc teraz od podpisu Markoviča – inak člena SNR a Osuského – inak ešte stále delegáta Slovenskej ligy v Amerike, viazaného jej mandátom, hoci už od septembra aj vo funkcii vyslanca dočasnej čs. vlády) spolu so samotným postulovaním dvoch subjektov znovuzjednotenia v tzv. Washingtonskej deklarácii (hoci vydanej údajne v Paríži) má ďalekosiahle dôsledky pre ústavodarcu. Dohoda českých a slovenských krajanov s predsedom Česko-slovenskej národnej rady T. G. Masarykom, rovnako ako washingtonská deklarácia, sú úkonmi, ktorými štát ešte bez konštitúcie, bez ústavy prijíma ústavné princípy.

Možno si, samozrejme, položiť otázku, či môže štátny orgán pred vznikom štátu samotného, alebo do prijatia ústavy zaväzovať ústavodarcu, resp. či vôbec môže byť ústavodarca obmedzovaný mimoústavnými procesmi, záväzkami či podmienkami. Z hľadiska hierarchie právnych noriem a tiež hierarchie štátnych orgánov je pre väčšinu z nás asi nepredstaviteľné, že by mohol nejaký držiteľ moci, či dokonca skupina súkromných osôb, obmedzovať suveréna, či jeho najvyšší orgán (akým obvykle býva taký nositeľ suverenity, ktorý má ústavodarné právomoci).

Faktom však je, že takýto jav nie je ani právne, ani historicky neobvyklý. Nik predsa nespochybňuje platnosť obmedzení, či záväzkov, ktoré boli uložené napríklad Rakúsku jeho Štátnou zmluvou uzavretou medzi jeho vládou a víťaznými mocnosťami druhej svetovej vojny.

Obdobne – ak nik nepopiera platnosť oktrojovanej ústavy (panovníkom darovanej) tak je možné aj riešenie, pri ktorom časť alebo hoci aj celú svoju právomoc prenesie jeden orgán suveréna (najvyšší nositeľ suverenity) na iný orgán alebo orgány, pričom pri prenose (delegovaní) takej právomoci ju môže limitovať. Napokon slovenská ústava druhej republiky bola dokonca prijatá orgánom Slovenskej republiky ako konštituenta Československej federatívnej republiky.

Dnes naviac poznáme v právnej teórii pojem materiálneho jadra ústavy, teda takých právnych princípov, ktoré sa považujú za nezmeniteľné ani zmenou ústavy (také základy ústavného zriadenia, ktoré definujú právny štát a ochranu práv a slobôd občanov, v istom zmysle aj ďalšie prvky, ktoré by mali zaručovať nezmeniteľnosť demokratického režimu pluralitnej parlamentnej demokracie – hocako nám v nej pluralita dávno nefunguje).

Vráťme sa však na chvíľu k opomínanej skutočnosti, že deklaráciu predchádzalo uznanie Česko-Slovenskej národnej rady za reprezentanta novo uznaného spolubojujúceho subjektu (co-belligerent)5. Dňa 3. septembra bol odoslaný americkému vyslancovi v Japonsku, Morrisovi, telegram zo State Departmentu o uznaní Česko-Slovenskej národnej rady ako spolubojujúceho subjektu.

Znenie telegramu je veľavravné, avšak v jeho znení sú časti, ktoré možno preložiť len opisne, a preto, práve pre dôležitosť pojmu ľudu alebo národov Česko-Slovenského štátu ako konštituenta alebo konštituentov budúceho ústavného zriadenia, si dovoľujem zdôrazniť niektoré pojmy v origináli:

„Český a slovenský ľud [The Czecho-Slovak peoples] vzali, pozdvihli zbrane proti Nemeckej a Rakúsko-Uhorskej ríši, a postaviac do poľa organizované armády, ktoré vedú vojnu proti týmto ríšam pod velením dôstojníkov vlastnej národnosti a v súlade s pravidlami a obyčajmi civilizovaných národov, a Čecho-Slováci, [The Czecho-Slovaks] sledujúc svoje nezávislé ciele v súčasnej vojne, zverili najvyššiu politickú autoritu Česko-Slovenskej národnej rade [confided supreme political authority to the Czecho-Slovak National Council],Vláda Spojených štátov uznáva, že jestvuje stav vojny [state of belligerency] medzi takto organizovanými Čecho-Slovákmi a Nemeckou a Rakúsko-Uhorskou ríšou [between the Czecho-Slovaks thus organized and the German and Austro-Hungarian Empires].”

Uznanie za vojnyvedúcu stranu a jeho dôsledky, ako aj v ďalšom texte proklamované uznanie dočasnej vlády, nás nezaujímajú natoľko, ako množné číslo použité v texte vyhlásenia Lansinga. V danom čase, treba pripomenúť, neboli na svete ešte ani vyhlásenie Zväzu českých poslancov v ríšskej rade z 2. októbra (ktorým títo vedení poslancom Staněkom uznávali právo ČSNR veliť čs. légiám a z neho odvodzovali právo zastupovať Čechov a Slovákov ako voči vojnyvedúcim mocnostiam, tak aj na mierovej konferencii, ani vyhlásenie tohože zväzu z 9. októbra o ukončení účasti na Ríšskej rade, o slovenských vyhláseniach ani nehovoriac.

Z uvedeného je zrejmé, že Lansing mohol mať na mysli vo veci zverenia politickej autority ČSNR iba Čechov a Slovákov v zahraničí, na prvom mieste práve tých, ktorí žili v USA (okrem iného v značnej miere neboli naturalizovaní, ostávali teda štátnymi príslušníkmi Rakúsko-Uhorska).

Znenie uznania ČSNR tak posilňuje náš záver, že v prípade vzniku Česko-Slovenska ide o konštitúciu dvoch subjektov, pri ktorej centralizovaná ústava je v rozpore s predchádzajúcim záväzkom predsedu ČSNR, T. G. Masaryka, a to záväzkom smerovaným práve voči tomu „ľudu“ z ktorého poverenia („confided supreme political authority“) vychádza prvé medzinárodné uznanie tejto vlády de facto a následne aj jej vyhlásenia nezávislosti.

II.a. Sfalšovali nesprávny dokument

V Martinskej deklarácii (a to i v jej jedine zachovanom, Hodžom sfalšovanom, či ako nám dodnes eufemisticky hovoria „pozmenenom“ znení) vidíme ďalší prvok argumentácie vôľou ľudu, resp. jeho zástupcov, pričom v rovine negatívnej i pozitívnej.

Veľmi dôležité je tu odmietnutie práva Uhorského snemu na základe úzkeho volebného práva, podotýkam, že sa udialo v kontexte už vykonaného vypovedania dualistického vyrovnania zo strany Uhorského snemu, a naviac v čase, keď legitímny panovník vydal manifest, ktorým uznal právo na sebaurčenie, a práva národných výborov zložených z poslancov ríšskej rady neobmedzil, avšak v tomto manifeste sám deklaroval, že sa netýka Uhorska.

Martinská deklarácia sa prihlasuje k česko-slovenskému štátu už vyhlásenému vo Washingtone a Prahe, a práve až toto prihlásenie sankcionuje vyhlásenie dočasnej vlády o práve na spojenie Čiech a Slovenska. Napriek svojej nejasnej dikcii Slovenská národná rada vystupuje ako spolu-konštituent Česko-Slovenského štátu.

Či už zastupuje vetvu alebo národ, osobuje si postavenie najvyššieho orgánu slovenského subjektu, nie na báze voľby a reprezentácie, ale na báze neexistencie suveréna na danom území (kráľ Karol síce mal záujem vypustiť z pôsobnosti svojho manifestu Uhorsko ako apoštolské kráľovstvo, ale to sa práve stalo republikou na čele s nevolenou Maďarskou národnou radou, kde už nebolo žiadnych slovenských zástupcov). SNR v roku 1918 nie je tým „zákonným zástupcom“, ktorý sa môže definitívne vyjadriť o ústave v zmysle washingtonskej deklarácie, ani tým zástupcom Slovákov, predvídaným Pittsburgskou dohodou, a podobne je na tom tzv. slovenský klub dočasného národného zhromaždenia. Úpravy Martinskej deklarácie, ktoré zatláčali do úzadia povahu Česko-Slovenského štátu ako zloženého subjektu prinajmenej v oblasti ústavodarnej, nemohli mať žiadneho účinku na platnosť Pittsburgskej dohody.

Ústava z roku 1920 tak svojím unitaristickým režimom je v priamom rozpore s dohodou, a vytvára vládu, ktorá je síce legálna, avšak z hľadiska celého česko-slovenského boja za nezávislosť a legitimity dvoch slobodne sa spájajúcich konštituentov – českého a slovenského národa – nelegitímna.

Až Manifest slovenského národa a autonómia Slovenska dávajú – v podobe otrasenej geopolitickým zemetrasením – Česko-Slovenskému štátu legitimitu z pohľadu slovenského národa. Homolov puč je potom návratom k nelegitímnemu režimu a nemiestne sebavedomou manifestáciou benešovského ducha unitárneho čechoslovakizmu ako ideológie budovania jednotného československého národa, ktorej už za obeť okrem jedného z podpisovateľov Washingtonskej deklarácie a pohraničia má padnúť napokon aj Česko-Slovensko ako také.

Keďže reprezentanti jedného z dvoch konštituentov Česko-Slovenska, nie sú ochotní ctiť ústavné postavenie druhého z konštituentov, stráca tento štát akúkoľvek legitimitu odvodenú od súhlasu nie jedného neexistujúceho národa, ale dvoch skutočne jestvujúcich národov so svojimi (spoločnými i odlišnými) záujmami. Teleologickú legitimitu založenú na postavení mosta, či súčasti bariéry medzi Nemeckom a Ruskom už stratil predtým územnými zmenami.

III. Slovenský štát: z troch zdrojov

Po vyhlásení nezávislosti Slovenského štátu 14. marca 1939 je sformovaná jeho vláda, a súčasne Snem získava ústavodarnú právomoc. Orgány štátu následne Ochrannou zmluvou s Nemeckom obmedzujú jeho suverenitu, pričom obe strany sa držia uvedenej zmluvy ako právneho základu ochranného pomeru až takmer do konca existencie štátu.

Ústava Slovenskej republiky z 21. júla 1939 odvodzuje celkom jednoznačne moc od Boha, Jeho slávnostne vyhlasuje za zdroj štátnej moci, ba aj práva, ako to definuje jej preabmula:

„Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát.

Slovenský štát sdružuje podľa prirodzeného práva všetky mravné a hospodárske sily národa v kresťanskú a národnú pospolitosť, aby v nej usmernil sociálne protivy a vzájomne sa križujúce záujmy všetkých stavovských a záujmových skupín, aby ako vykonávateľ sociálnej spravedlivosti a strážca všeobecného dobra v súladnej jednotnosti dosiahol mravným a politickým vývojom najvyšší stupeň blaha spoločnosti i jednotlivcov.“

Zdroje legitimity sú tu potom božský pôvod moci a práva, národ (ktorý si s pomocou Boha „zriadil svoj slobodný slovenský štát“), a napokon je určená jej teleologická legitimita, ktorú si štát môže nárokovať dovtedy, kým plní ciele, pre ktoré sa kresťanská a národná pospolitosť združuje do štátu, a to usmernenie sociálnych protív a vzájomne sa križujúcich záujmov, vykonávanie sociálnej spravodlivosti a stráženie všeobecného dobra.

Národ je zdrojom suverenity, avšak účasť na štátnej moci nie je vôbec v ústave predvídaná ako osobné, individuálne občianske právo. O tom svedčia nielen ustanovenia hlavy desiatej (Povinnosti a práva občanov), ale aj ustanovenia šiestej hlavy o politických stranách, ktoré je pre úplnosť potrebné odcitovať:

§ 58.

(1) Slovenský národ zúčastní sa štátnej moci prostredníctvom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (strany slovenskej národnej jednoty).

(2) Podrobnosti o vzniku, složení a právomocí orgánov strany určuje osobitný zákon.

§ 59.

(1) Národnostná skupina sa zúčastní štátnej moci prostredníctvom svojej registrovanejpolitickej strany, ak ona môže byť pokladaná za predstaviteľku politickej vôle celej národnostnej skupiny.

(2) Podrobnosti určuje zákon.

Obľúbenú argumentáciu exilu o demokratickom duchu slovenskej ústavy treba odmietnuť. Ústava 1. Slovenskej republiky bola nepochybne ústava republikánska, bola to ústava, ktorá definovala pomerne zložité ústavné vzťahy medzi orgánmi štátu, avšak išlo o ústavu autoritatívneho štátu, ktorý síce uznával rozsiahle práva a slobody občanov ba aj základné práva „obyvateľov na život, slobodu a majetok“, ale orgány štátu ba aj stavovskej samosprávy mali byť orgánmi regulovaného počtu strán – jednej strany slovenskej a strán národnostných skupín. Samozrejme, vo vzťahoch jednotlivých skupín orgánov ostávalo veľa demokratických zvyklostí, či skôr zvyklostí spojených s polycentrickým charakterom mocenskej štruktúry, v ktorej sa sústavne posilňovalo mocenské i ústavné postavenie prezidenta, súčasne ako vodcu HSĽS (SSNJ) najmä po roku 1942 s novým zákonom o HSĽS, ktorý podľa niektorých autorov zasadil ďalšiu ranu teórii o suverenite ľudu – či slovenského národa, alebo slovenského národa a národnostných skupín v prvej Slovenskej republike, keďže pojmovo posúval HSĽS od organizácie, prostredníctvom ktorej sa národ účastní štátnej moci na organizáciu, ktorá je držiteľom štátnej moci6.

IV. Absencia demokratickej legitimity takzvanej SNR a Benešovho kruhu.

Môžeme teda hovoriť o tom, že počas vojny proti sebe stáli dvaja (a neskôr traja) pretendenti na vládu nad Slovenskom. Jedným z nich bola Slovenská republika a konzervatívno-nacionalistická štátostrana HSĽS (SSNJ), druhým Benešova londýnska emigračná akože vláda a tretím neskôr takzvaná Slovenská národná rada. Hoci demokratická legitimita nebola jediným zdrojom legitimity prvej Slovenskej republiky, o niekoľko tried v nej prevyšovala svojich vyzývateľov.

Benešova vláda nemala demokratickú legitimitu žiadnu, a Slovenská národná rada odvodzovala svoju legitimitu síce z viacerých zdrojov (étos antifašistického boja, legitimita triedneho boja – zastúpenia záujmov pracujúcej masy a legitimita národného záujmu) z nich dve vymedzenia v istej miere zodpovedali demokratickej legitimite, akurát bez volieb, bez definovania pracujúcich a s absurdným deformovaním národného záujmu.

Čistú demokratickú legitimitu nenadobudla SNR ani voľbami, keďže od roku 1945 až najmenej do roku 1990 nebolo v Československu demokratických volieb (maškaráda s voľbami roku 1946 plnými násilia a konanými v atmosfére strachu, nenávisti, prenasledovania, a napokon aj v situácii, keď nebolo povolené vytvorenie skutočne katolíckej konzervatívnej strany – za stavu, keď ešte v roku 1947 odhadoval napr. francúzsky konzul, že by prezident Tiso a ním vedená HSĽS získali vysoko nad dve tretiny hlasov vo všeobecných voľbách, sa nedá nazývať slobodnými voľbami).

Dovoľte malú odbočku. Pri príležitosti ohlásenia výsledkov volieb prezidenta v Uzbekistane 31. 3. tohto roku (po štvrtýkrát bol zvolený Islam Karimov) OBSE vyhlásila, že v týchto voľbách nebola „genuine opposition“, a teda neboli slobodné. Karimov získal 90 %, pričom zo 4 tolerovaných strán 4 navrhli kandidátov. Karimovova strana pritom nemá väčšinu v parlamente a v parlamente je ako druhá najsilnejšia strana národného obrodenia, ktorá zdôrazňuje turkický národný záujem Uzbekov a stavia sa proti spolupráci s Ruskom. Táto strana napríklad dosiaľ blokuje vstup Uzbekistanu do Rusmi organizovanej Euroázijskej ekonomickej únie. Môžeme sa teda opýtať: Ak neboli voľby prezidenta v Uzbekistane demokratické, ako možno hovoriť o voľbách v Československu v roku 1946 ako demokratických? Ponechám radšej otázku, akú možnosť prístupu k médiám, a prezentácie za férových podmienok majú dnes v EÚ takzvané antisystémové strany, bokom.

V HSĽS (SSNJ) boli odpočiatku mnohé mocenské i ideologické krídla a skupiny s rozdielnymi pohľadmi napríklad na zahraničnú politiku, ale strana bola zajedno v hlavných hodnotových princípoch. Tieto princípy čoraz väčšmi stotožňované s prezidentom sa sústreďovali do ochrany kresťanstva a základného spoločenského poriadku.

Vysoká miera osobnej popularity prezidenta, ktorá mu aj bola kladená za vinu a často kritikmi odvodzovaná od kňazského stavu (prečo túto úctu nepožívali kňazi čs. strany lidovej ako napr. Mons. Šrámek so svojimi dlhoročnými ministerskými a premiérskymi službami ČSR, či iní podobní jedinci – katolícki kňazi v centralistických stranách?) je v skutočnosti dôkazom vyššej demokratickej legitimity HSĽS (SSNJ) v porovnaní s takzvanými demokratickými stranami.

V autonómnej Slovenskej krajine sa konali v decembri 1938 voľby do snemu, ktorý sa z autonómneho zákonodarného orgánu stal 14. marca 1939 zákonodarným a ústavodarným snemom nezávislého Slovenska, čo nijako nie je neobvyklé pri vyhlasovaní nezávislosti.

Dnes však niektorí slovenskí historici neváhajú dokonca spochybňovať legitimitu ústavného zákona o autonómii Slovenska, a to z toho dôvodu, že údajne československé národné zhromaždenie konalo v neústavnom zložení, a neplnilo kvóra predpísané ústavou, a to v dôsledku zániku mandátov poslancov zvolených na odstúpených územiach. Teda v rámci naplnenia kvóra malo podľa týchto múdrych hláv Československo zrejme pozvať poslancov maďarských strán a Sudetonemeckej strany, aby sa láskavo ešte ráčili zúčastniť hlasovania o ústavnom zákone o autonómii Slovenska resp. Podkarpatska.

Skutočnosťou, ktorá týmto ľuďom uniká, však je, že Česko-Slovensko vzniklo a oficiálne svoj raison d’etre odvodzovalo zo stanoviska protinemeckého (nielen z dôvodu česko-národného, ale aj kvôli zahraničnopolitickému záujmu na podpore víťazov I. svetovej vojny s teóriou protinemeckej pevnosti či cordon sanitaire medzi Nemeckom a Ruskom). Česko-Slovensko ako zložený ľud, tvorený dvomi konštituentmi pritom od roku 1920 do roku 1938 bolo obdarované unitárnou, centralistickou ústavou v rozpore so všetkými svojimi medzinárodnými záväzkami.

V rámci víťazstva autonómie (ktoré na celý zbytok života ovplyvnilo aj Hodžu a Osuského tak, že neuznávali ďalej Beneša ako prezidenta a súčasne požadovali buď autonómiu Slovenska alebo federalizáciu strednej Európy) sa československé strany, ktoré stratili svoj základný zmysel existencie (všetky tieto strany mali ako hlavný program československý centralizmus a ich rozdielny program ekonomický či politický oproti HSĽS bol minimálny, azda s výnimkou českých národných socialistov a fašistov, a bol skôr predvolebným doplnkom inak konvergujúcich strán).

Delegitimizácia (porovnávací náčrt)

Slovenská republika bola vystavená pokusom o delegitimizáciu už v roku 1939 (jednak zo strany čs. emigrácie, ale po 1. 9. 1939 aj napr. zo strany dezertujúceho slovenského vyslanca vo Varšave, Szatmáryho), k tejto delegitimizácii výrazne prispelo prijatie židovského kódexu a následne skutočnosť deportácií židovského obyvateľstva do gubernátu.

Slovenská republika sa dovolála v ústave Boha ako darcu „všetkého práva“, a súčasne určovala ako svoj účel združovať „na základe prirodzeného práva“ všetky mravné i hmotné sily národa. Nájsť odôvodnenie špecificky pre deportácie z hľadiska Božieho pôvodu práva i z hľadiska práva prirodzeného (bárs aj v zmysle definície prirodzeného práva Sv. Tomášom Akvinským) bolo pre Slovenskú republiku ťažké ak nie priam nemožné, a bolo vítaným argumentom na delegitimizáciu štátneho režimu.

Demokratická legitimita traktovaná teleologicky (teda skúmaním toho, či je pre národ účelné žiť v Slovenskej republike) dovolávajúca sa národa, bola upieraná Slovenskej republike až vzbúrencami v Banskej Bystrici. Z tejto vzbury a následných masakrov čerpá oficiálna ikonografia ponovembrových vlád Slovenska ako priamych pokračovateľov povstaleckej a následne komunistickej SNR.

Preto má význam zdôrazniť:

  1. Nemožno sa spravodlivo postaviť na odpor štátnej moci, napádajúc ňou páchané zásahy do ľudských práv tak, že primárnym objektom odporu budú nezúčastnení civili. Dôkazov o útokoch partizánov, ale často aj vojenských osôb a vojenských organizovaných útvarov ako aj bezpečnostných síl vzbúrencov na nezúčastnených civilov, sú stovky. Podľahli im tisíce ľudí. Väčšina týchto zločinov bola následne krytá Benešovými dekrétmi, ktoré páchateľom zabezpečili beztrestnosť. Osobitnou kapitolou je vraždenie katolíckych duchovných, ktoré bolo beztrestné, a ostáva beztrestným, ba aj mravne neodsúdeným doposiaľ.
  2. K porušovaniu ústavných práv patrí aj rozpustenie strán národnostných menšín, zákaz ich zakladania (ergo výslovné upretie práva na politickú sebaorganizáciu nemeckej a maďarskej menšiny v akejkoľvek strane, vrátane demokratických strán), rozpustenie a zákaz znovuzaloženia HSĽS, ktorý na desiatky rokov znamenal zákaz akejkoľvek strany kresťanskej pravice.
  3. Ďalším významným zásahom bolo zničenie národnostných škôl, zákaz používania menšinových jazykov, vytvorenie koncentračného tábora na Ľupčianskom zámku zameraného najmä na nemecké civilné obyvateľstvo.
  4. Takzvaná SNR hneď prvými opatreniami na seba strhla moc spôsobom a v rozsahu, pri ktorom Saddám Husajn vyzerá ako demokrat, jej Predsedníctvo si dokonca uzurpovalo aj právomoci Advokátskej komory, ba podriadilo svojmu súhlasu všetky prevody nehnuteľností. Rozbor noriem prijatých touto samozvanou štruktúrou ukazuje na to, že Občiansky blok odpočiatku kolaboroval s komunistami a zúčastňoval sa budovania diktatúry.

Záver: Organizované územie na ktorom vykonávali kvázi-štátnu moc, držali skupiny odporu proti vláde nie viac ako dva mesiace, a intenzita porušovania ľudských práv na tomto území bola porovnateľná a vyššia než porušovanie ľudských práv zásahmi vlády voči ktorej povstali.7

Delegitimizácia 1. SR vzburou s ohľadom na jej obmedzený charakter a súčasne nelegitimtu revolučného pretendenta – SNR bola v právnom zmysle neúspešná, avšak následné obsadenie Slovenska a jeho začlenenie do unitárneho (neskôr federalizovaného) Československa spôsobilo preniknutie spomínaných delegitimizačných dôvodov do verejnej debaty.

Aj v súvislosti s rozpustením HSĽS revolučnou SNR ako štátostrany, je symptomatické, že dnešná kríza demokratickej legitimity sa podobne týka najmä otázky plurality strán v situácii, keď hlavné strany (mainstream) sa tak programovo priblížili, a odchýlenie od ich eurounijného federalizačného kurzu je tak vytesňované označovaním za extrémizmus či radikalizmus, že sa stáva otáznou aj legitimita národných štátov v podmienkach hypertrofie práva v EÚ.8

K takto teleologicky ponímanej demokratickej legitimite môžeme priamo citovať predsedníčku ÚS SR v stati zverejnenej na konferencii ÚŠP SAV v roku 2009, kde v rámci otázky či sa zmenil nositeľ/pôvodca štátnej moci (teda či aj v podmienkach právneho pluralizmu je ľud suverénom) si kladie aj tieto podotázky:

„- koho je štát (štátna moc) a s jeho súhlasom celá verejná moc služobníkom (nástrojom)?

- aký je reálny vplyv/podiel novovzniknutých ekonomických zoskupení vo vnútri štátu, ale predovšetkým aj na nadštátnej úrovni na obsahu všeobecnej vôle občanov, ktorú má materiálny právny štát prezentovať a ochraňovať?

- ako hodnotiť v podmienkach hospodárskej krízy súčasné zásahy najvyspelejších štátov sveta, ktorými z daní občanov pomáhajú súkromným ekonomickým gigantom prekonať recesiu, do ktorej sa svetová ekonomika dostala zneužívaním privátnych ekonomických záujmov, ktoré zďaleka nemali ambíciu prezentovať vôľu, resp. záujmy občianskej spoločnosti v konkrétnych štátoch.“

Ak si tieto otázky pretavíme do jedinej, je to otázka: „slúži moderná Slovenská republika slovenskému ľudu (teda národu a trvale usadeným národnostným skupinám?). Podobne, i v rokoch prvej Slovenskej republiky opozícia spochybňovala legitimitu HSĽS a jej Vodcu ako nositeľa štátnej moci teleologicky, teda spochybňovaním účelnosti existencie štátu i jeho štátneho režimu z hľadiska vzťahu k národnému záujmu.

Popularita prezidenta Tisu a súčasne naliehavá potreba vyradiť HSĽS, ale aj jej prípadných ideových nasledovníkov z politického súboja (dodnes platným zákazom jej obnovy) sú odpoveďou na takto teleologickú legitimitu. Ak totiž ide o posúdenie toho, či je výkon nejakej štátnej moci v súlade so všeobecnými záujmami (vôľou) ľudu, či už suveréna alebo kvázi-suveréna národného štátu, je nepochybne povolaným zodpovedať túto otázku ľud. A zákaz na ňu odpovedať pozitívne, je prejavom trvajúceho strachu povstaleckého i súčasného štátneho režimu pred touto otázkou.

VI. Kapitulácia, posledný dekrét prezidenta, Ďurčanského SOV a diplomati

V prezidentskej knižnici boli nedávno zverejnené zásadné dokumenty ohľadne takzvanej kapitulácie slovenskej vlády a súčasne dekrét prezidenta o zriadení zastupiteľského zboru. Je známou skutočnosťou, že podľa ústavného zákona č. 200/1944. Sl. zák. bola prezidentovi zverená právomoc vydávať dekréty i vo veciach, ktoré si inak vyžadovali formu ústavného zákona. Bola tiež rozšírená nariaďovacia právomoc vlády.

Je to ostatne celkom pravidelný spôsob prípravy štátu na nepriateľskú okupáciu, obdobné rozsiahle plné moci predvídala poľská predvojnová ústava a boli i využité pri konštituovaní poľskej emigračnej vlády, naopak v prípade Litvy, Lotyšska či Estónska obdobná úprava nebola zakotvená; iba v prípade Litvy a Lotyšska boli vydané na ministerskej úrovni plné moci pre diplomatickú službu v zahraničí. Dňa 8. 5. 1945 podpísala slovenská utečenecká vláda, ako samú seba nazývala, v Kremsmuensteri v Rakúsku takzvaný kapitulačný akt, ktorý bol predmetom rokovania s americkou armádou a bol podpísaný aj z jej strany a neskôr od neho Spojené štáty odstúpili. Všimnime si prv znenie kapitulačného aktu ako bolo zverejnené prof. Ďuricom9:

Utečenecká slovenská vláda v Kremsmünsteri, Rakúsko

Generálovi Walton H. Walkerovi z U. S. armády, pre veliaceho generála XX. korpu U. S. armády.

V mene utečeneckej slovenskej vlády v Kremsmünsteri, Rakúsko, ja, Dr. Štefan Tiso, ako ministerský predseda podrobujem samého seba, členov svojej vlády, naše rodiny, našu vládnu politiku, úplne veliacemu generálovi XX. korpu III. Americkej armády.

My sa podrobujeme každému opatreniu, nariadenému spojeneckým hlavným veliteľstvom.

Prosíme o úplnú ochranu armády Spojených Štátov Severnej Ameriky, ktoré sú vlasťou skoro jednej tretiny nášho národa a prijímame demokratické princípy z ľudu, pre ľud a s ľudom.

Z tejto príležitosti odvažujeme sa prosiť o ochranu pre celú slovenskú kolóniu, ktorá bola donútená opustiť rodnú vlasť a je teraz v Kremsmünsteri, v Rakúsku, ako aj pre našich spolurodákov, ktorí žijú na územiach, zaujatých spojeneckými armádami.

Kremsmünster, 8. mája 1945.

Pečať predsedu vlády

W. A. Collier, v. r.
brig. gen. U. S. Army

T. O. Curtis, v. r.
col. G. S. C.

David W. Allard, v. r.
capt. inf.

Dr. Štefan Tiso, v. r.
predseda vlády

Dr. Mikuláš Pružinský, v. r.
minister financií

Medrický, v. r.
minister hospodárstva

Kočiš, v. r.
minister školstva

T. J. Gašpar, v. r.
vyslanec

a/ Čo je obsahom listiny a nezodpovedá bezpodmienečnej kapitulácii

Prvá zarážajúca skutočnosť, ktorá by mala udrieť do očí aj neprávnikom, nie to ešte právnikom, ktorí z nej predsa doposiaľ vyvodzujú absurdné závery o „medzinárodnoprávnom zániku“ Slovenskej republiky, sú prejavy vôle obsiahnuté v listine.

JUDr. Štefan Tiso (ináč, sám bývalý predseda Hlavného súdu v Bratislave) ako predseda vlády podrobuje seba, členov svojej vlády, ich rodiny a vládnu politiku veliacemu generálovi a zaväzuje sa vykonať opatrenia nariadené spojeneckým hlavným veliteľstvom.

Ako právny inštitút je kapitulačný akt (Instrument of Surrender) ponímaný ako súčasť medzinárodného práva okupácie. Poznáme kapituláciu vojenskú a všeobecnú, a špecificky v prípade druhej svetovej vojny kapituláciu bezpodmienečnú (unconditional surrender), ktorú to formuláciu blahej pamäti štátny sekretár Jeho Svätosti Pia XII., kardinál Tardini, označil výstižne za „formula idiotissima“.

Po skončení II. svetovej vojny sme už inú bezpodmienečnú kapituláciu nevideli, už v rozhodnom čase však vyvolávala viaceré významné otázky, najmä v súvislosti s jej účinkami.

Porovnávajúc vzťah okupácie a kapitulácie v II. svetovej vojne na príklade Talianska, Nemecka a Japonska, dochádza napríklad Eyal Benvenisti10 k záveru o podstatných rozdieloch v jednotlivých prípadoch. Prípad Talianska ponecháme bokom s ohľadom na to, že nešlo o okupáciu na báze kapitulácie, a ku kapitulácii samého Talianska nedošlo, a naopak došlo k jeho vystúpeniu z vojny, prímeriu a vyhláseniu vojny Nemecku11.

V prípade Nemecka a Japonska veľmoci vopred vyhlásili politiku bezpodmienečnej kapitulácie. Jej dôsledky sa však líšili, ba nie je ani zrejmé, nakoľko bepodmienečnosť kapitulácie mala väzbu s aplikáciou princípu debellatio. Podľa Benvenistiho, Spojenci práve preto nástojili na bezpodmienečnej kapitulácii, lebo sa chceli vyhnúť viazanosti Haagskou konvenciou, konkrétne jej čl. 42. Keďže ich primárnym vojnovým cieľom bola zmena režimu v Japonsku a Nemecku a výrazný zásah do ich ústavného zriadenia, odstránenie ich predvojnových inštitúcií a zákonov a nahradenie novými, takéto zásahy by boli v rozpore s medzinárodným právom, ak by sa mali riadiť čl. 42 Hagskej konvencie.

Dôsledkom kapitulácie je pravidelne vojenská vláda nad porazeným. Pritom však kapitulácia nutne nemusí byť dňom počiatku vojenskej vlády nad porazeným. V našom prípade tomu ani tak nebolo. Územie Slovenskej republiky bolo do 30. apríla obsadené sovietskou, rumunskou a československou armádou. Sovietska armáda ustanovila na viacerých miestach svojich veliteľov, inde vznikali veliteľské štruktúry československé (napríklad rozličné vojensko-politické komisie na juhu Slovenska – na juh od hraníc vtedajšej Slovenskej republiky, kde v zásade nepôsobili revolučné národné výbory).

Kapitulácia slovenskej vlády do rúk americkej armády nemohla mať za dôsledok okupáciu, pretože k tej už došlo. Ak by dôsledkom kapitulačného aktu mal byť zánik Slovenskej republiky, potom by muselo ísť o kapituláciu bezpodmienečnú a naviac v podmienkach debellatio.

V prípade japonskej kapitulácie sa výslovne japonský cisár a vláda podriaďujú spojeneckému veliteľovi, ktorý má právo nariadiť akékoľvek opatrenia na splnenie podmienok kapitulácie. V nemeckom prípade Spojenci stiahli na seba celú najvyššiu štátnu autoritu (všetky právomoci nemeckých štátnych orgánov) s výslovným dodatkom, že to neznamená anexiu Nemecka.12

Ani debellatio Nemecka neznamenalo anexiu Nemecka, ale zánik jeho štátnych orgánov a prevzatie všetkých právomocí všetkých nemeckých štátnych orgánov vrátane súdov a miestnej správy/samosprávy, okupačnými mocnosťami. Za takýchto okolností samozrejme vzniklo u okupačných orgánov právo zmeniť akýmkoľvek spôsobom ústavu Nemecka, keďže v sebe sústreďovali všetky práva všetkých štátnych orgánov Nemecka.

V Japonsku bola situácia odlišná – i tam šírka právomocí spojeneckého veliteľstva bola rozsiahla – na rozdiel od Nemecka však zostala nedotknutá pozícia cisára ako hlavy štátu a súčasne ostala pracovať japonská vláda.

„Spor právnikov ohľadne ‚bezpodmienečnej kapitulácie‘ sa sústreďuje na pojem debellatio. Vo všeobecnom chápaní debellatio, ktoré môže vzniknúť z ‚podrobenia‘ odkazuje na situáciu, v ktorej strana konfliktu bola totálne porazená vo vojne, jej národné inštitúcie sa rozpadli, a žiaden z jej spojencov účinne nebojuje proti nepriateľovi v jej zastúpení. V takejto situácii sa porazený štát považuje za zaniknutý. [is considered not to exist any longer]“13

S možnosťou straty suverenity prostredníctvom debellatio sa pokúšal vysporiadať prezident vo svojom poslednom rozhlasovom prejave 27. apríla 1945. Prezident v ňom zdôrazňuje, že prezident a jeho vláda naďalej fungujú a súčasne dáva v prejave aj najavo, že očakáva aj pokračovanie činnosti domáceho odboja proti okupačným jednotkám.

V čase obsadenia Slovenska hlavné štátne orgány boli presídlené do Rakúska a južného Nemecka, a súčasne s tým ďalej pôsobili ozbrojené sily SR, a to ako ich velenie (evakuované MNO a HV HG) tak aj samotné jednotky zlúčenej Domobrany a HG pod velením O. Kubalu. Nemožno tu teda hovoriť o dezintegrácii národných inštitúcií ani o debellatio (o čom svedčil aj následný odpor domácich ozbrojených síl - teda domáceho odboja, voči okupačným inštitúciám).

Ak by sa dezintegráciou národných inštitúcií malo na mysli prosto to, že miestne orgány moci nevykonávajú svoju moc, nebolo by rozdielu medzi okupáciou a debellatio, resp. vždy pri dovŕšení okupácie celého územia by boli zmarené účinky Haagskej konvencie o pozemnej vojne, a nemohla by existovať žiadna emigrantská vláda.

Kapitulačný dokument však výslovne spojencom podrobuje vládnu politiku vlády Dr. Štefana Tisu. Teda kapitulujúca vláda mala predstavu, že naďalej bude vykonávať svoju politiku, pod dohľadom alebo dozorom najvyššieho veliteľa spojeneckých vojsk v Európe.

Podobne kapitulačný dokument požaduje (tu nemá právneho významu či prejavom žiadosti je „prosba“) skupiny slovenských utečencov, a to najmä rodiny príslušníkov vládnych a štátnych orgánov (čo opätovne vyvracia debellatio).

Uvedený dokument bol prijatý, keďže bol podpísaný príslušným veliacim generálom americkej armády, a bol výrazným odklonom od praxe, pri ktorej okupačné jednotky v Nemecku a Rakúsku prijímali iba čiastkové vojenské kapitulácie, nie však kapitulácie politické či všeobecné, takú kapituláciu malo v právomoci vrchné veliteľstvo. Práve preto udivuje, že vôbec s nejakou civilnou administráciou podpísaný americký generál rokoval a podpísal kapitulačný akt.

Omyl to byť napriek neskorším tvrdeniam nemohol, keďže vo všetkých prípadoch okupácie boli pripravované podrobné smernice a rozkazy pre jednotlivé veliteľské stupne a je absurdné, aby o svojich právomociach a ich ohraničení nemal vedomosť veliteľ práve XX. korpusu. Domnievam sa, že práve problém s viazanosťou kapitulačnými podmienkami potom Američanov viedol k odstúpeniu od predmetnej kapitulácie (čím inak dali najavo, že ju považujú za dvojstranný právny akt – čo je zrejmé aj z toho, že hoci pôvodne ide o jednostranný akt formulovaný Dr. Š. Tisom, adresovaný gen. Walkerovi, následne bol podpísaný pri prijatí brig. gen. Collierom).

b/ Čo nie je obsahom kapitulačného aktu

Udivujúce u skúseného právnika, akým bol dr. Štefan Tiso, je, že dokument neobsahuje ani vyjadrenie splnomocnenia prezidenta pre dr. Štefana Tisu (ako napríklad u japonskej kapitulácie), ani neobsahuje žiaden odkaz na právne predpisy platné na Slovensku, ktoré by zverovali právomoc kapitulovať predsedovi vlády. Nepochybujem o tom, že dr. Tiso nebol odborníkom na medzinárodné právo, a v jeho rámci navyše na právo vojnové, avšak aspoň základnú predstavu o účinkoch kapitulácie a tiež o ústavných predpokladoch kapitulácie musel mať.

Kapitulačný akt dokonca nie je ani vykonaný v mene vlády v zbore, je vykonaný v mene samého predsedu vlády Š. Tisa, a podpísaný ďalšími osobami za slovenskú stranu skôr na spôsob svedectva, o čom svedčí aj podpis Tida J. Gašpara s titulom vyslanca.

Podľa platnej slovenskej ústavy mala vláda rozsiahle výkonné i nariaďovacie právomoci, avšak k nim nemožno zaradiť právo zastupovať republiku navonok. Toto právo bolo členené medzi prezidenta a snem, pričom podľa § 3 úst. zák. č. 200/1944 Sl. zák. sa nevyžadoval počas brannej pohotovosti štátu súhlas snemu podľa § 24 písm. h) ústavy so zmluvami, ktorými sa ukladajú bremená štátu alebo občanom.

Ak budeme vychádzať z toho, že kapitulačný akt je taktiež zmluvou (čo môžeme dokumentovať na rakúsko-spojeneckom prímerí po 1. svetovej vojne, ale aj na japonskom kapitulačnom akte, kde výslovne prijíma Japonsko podmienky stanovené Postupimskou deklaráciou, pričom si dovolím upovedomiť, že zmluva nemusí mať formu písomnú na jednej listine, zmluvou je aj napríklad dohovor vo forme výmeny verbálnych nót), potom by sa – odhliadnuc od úst. zák. č. 200/1944 Sl. zák. vyžadovalo, aby s ňou vyjadril súhlas Snem, a to preto, lebo ukladala bremená štátu i občanom – občanom najmä bremeno ich podriadenia cudzej moci (hoci len časti občanov, ktorí sa zdržiavali v Nemecku a Rakúsku – nešlo však o podrobenie sa nemeckým orgánom, ale inej cudzej moci, osobitne neprirodzené v situácii, keď niekoľko dní predtým došlo k vyhláseniu nezávislosti Rakúska). Bremeno sa ukladá i štátu, keď vláda prijíma princíp vlády ľudom, z ľudu a pre ľud, ktorý z ústavy nevyplýval.

Mimo obmedzenia v § 24, písm. h) ústavy v znení úst. zák. 200/1944 Sl. zák., zahraničná politika bola ústavnou doménou prezidenta.

Podľa § 38, ods. 1) Ústavy SR:

„Prezidentovi republiky prislúcha:

a) reprezentovať štát navonok, prijímať a poverovať diplomatických zástupcov, uzavierať medzinárodné smluvy,

b) vyhlasovať stav brannej pohotovosti štátu a so súhlasom snemu vypovedať vojnu a uzavierať mier.

Hoci súhlas snemu bolo treba len na úkon vypovedania vojny a uzavretie mieru, i v prípade, ak by kapitulačný akt nebol potreboval súhlas snemu v zmysle § 24, písm. h) ústavy, predseda vlády, odhliadnuc od prípadného poverenia prezidentom (splnomocnenia, ktoré sa na úvod medzinárodných rokovaní – vrátane prijímania kapitulácie – bežne navzájom vymieňajú a strany sa uisťujú o ich obsahu a rozsahu) nemal právomoc podpísať kapituláciu.

Jediné otvorené dvierka pre legalitu kapitulácie ponecháva § 38, ods. 2 ústavy, ktorý určoval:

„Všetka moc vládna a výkonná, nakoľko ústavou nie je, alebo neskoršie vydanými zákonmi nebude výslovne vyhradená prezidentovi republiky alebo štátnej rade, prislúcha vláde.“

Je inak zaujímavé, že Dr. Štefan Tiso nepodpísal kapitulačný akt ako minister zahraničia, lež ako predseda vlády. To by poukazovalo, že nekonal na základe splnomocnenia prezidenta, ale práve s ohľadom na § 38, ods. 2 ústavy. Ten však v spojení s § 46 určuje, že vláda rozhoduje v zbore, ktorý sa môže uznášať ak okrem predsedu alebo jeho zástupcu je prítomná väčšina členov vlády. Pod kapitulačným aktom sú podpísaní predseda vlády Dr. Tiso, M. Pružinský, minister financií, G. Medrický, minister hospodárstva a A. Kočiš, minister školstva. Absentuje podpis ministra obrany Š. Haššíka, ministra vnútra A. Macha a ministra dopravy a verejných prác Ľ. Lednára. Teda sú podpísaní okrem predsedu vlády traja ministri. Kvórum v § 46 však nepredpokladá prostú väčšinu ale väčšinu členov vlády okrem predsedu alebo jeho zástupcu (ten, kto mal zasadnutiu predsedať sa teda nezapočítaval do kvóra).

Ďalšou zarážajúcou skutočnosťou je menoslov podpisujúcich za slovenskú stranu. Dokument podpisuje Tido Gašpar, označený ako vyslanec, povedzme, že ako šéf Úradu propagandy.

Pritom, ak si porovnáme znenie úst. zákona č. 200/1944, Sl. zák, s menoslovom členov vlády, pričom úst. zákon mali vykonať všetci členovia vlády, preto ho i podpisovali, boli členmi vlády okrem predsedu vlády Š. Tisa ešte Š. Haššík, A. Mach, M. Pružinský, G. Medrický, Ľ. Lednár, A. Kočiš a Š. Ondruška. (nedosiahnuté kvórum tak ostáva 4+ predseda vlády).

Dodatočný politický súhlas prezidenta s aktom kapitulácie, spomínaný v Pamätiach K. Murína, je právne celkom irelevantný, nie tak pre dodatočnosť, ale pre veľmi vágny a sprostredkovaný prejav tohoto súhlasu.

Ďalšia zarážajúca obsahová absencia dokumentu je to, že neobsahuje vôbec vojenskú kapituláciu, napriek tomu, že v exile bol niekoľkotisícový kontingent domobrany a HG, ktorý podliehal MNO a prezidentovi ako najvyššiemu veliteľovi armády a HG, a navyše tieto oddiely boli v južných Čechách ešte v bojovom nasadení. Boli v bojovom nasadení voči prenikajúcej československej a sovietskej armáde, a treba zdôrazniť, že SR nebola vo vojnovom stave ani s USA, ani s Veľkou Britániou, a to ani z hľadiska ústavného vyhlásenia vojny, ani faktických bojových stretov.14

Ohľadne kapitulačnej listiny môžeme napokon uzavrieť: Vydaná predsedom vlády v emigrácii, ktorá riadila efektívne iba svoj okruh spolupracovníkov a prostredníctvom MNO SR aj bojové jednotky, nezahŕňajúca vojenskú kapituláciu, a podpísaná ďalšími tromi členmi vlády v rozpore s formálnymi požiadavkami ústavy, a to v odbore právomoci vyhradenej prezidentovi a snemu, je táto listina politickou deklaráciou, ktorá mala za cieľ získať americkú ochranu pred nútenou repatriáciou s perspektívou vo formovaní emigračnej štruktúry anti-sovietskej. Táto politika mohla byť za daných okolností sovietsko-amerického spojenectva iba neúspešnou, hoci treba uznať, že podpisujúci slovenskí zástupcovia ju viedli zrejme v dobrom úmysle.

Kapitulácia nemohla spôsobiť debellatio okrem iného aj preto, že sa americkej ani sovietskej moci nepodriadil práve bezprostredný okruh Ministerstva národnej obrany, na čele s ministrom Haššíkom, ale aj napr. štábnymi dôstojníkmi ako boli A. Matúš, A. Markančuk či J. Parčan. Prví dvaja z nich spolupracovali následne s francúzskou a americkou tajnou službou a posledný dokonca bol vojenským poradcom F. Ďurčanského, kapitulácii sa nepodriadili odbojové organizácie napojené na F. Ďurčanského ani samotný minister obrany Haššík, čoskoro nato zakladajúci Úniu slovenských kombatantov. O viac než rok neskôr podpisuje prezident vo väzení v septembri 1946 niekoľko prázdnych hárkov papiera K. Murínovi s ústnymi inštrukciami ohľadne ich použitia. Ide o známy posledný dekrét prezidenta, o zriadení zastupiteľského zboru. Podľa K. Murína bola napokon ustálená zostava zboru v zložení K. Sidor, F. Ďurčanský, P. Prídavok, K. Murín a F. Tiso. Hoci personálny substrát zboru je zaujímavá otázka, nás väčšmi zaujíma znenie a účinky dekrétu.

Prezidentský dekrét ustanovuje zbor s oprávnením:

a) riadiť veci slovenského národa,

b) viesť záležitosti Slovenského štátu, poťažne viesť boj za jeho uznanie.

Zbor ustanovuje s odkazom na to, že je hatený vo výkone svojej funkcie a na obdobie, počas ktorého je v nej hatený, resp. pre prípad svojej smrti, až do času kedy slovenský národ vyvolí si svojich zákonitých zástupcov slobodnými voľbami v Slovenskom štáte.

Zmienka o slobodných voľbách, ale aj právomoc zboru riadiť veci slovenského národa prima facie odstraňujú politický monopol HSĽS: pro futuro sa predpokladajú slobodné voľby a pro tempore sa právomoci národného reprezentanta kladú na kolektívny orgán direktoriálneho typu. Pritom, dekrét sa od názvu Slovenská republika (od 21. júla 1939 do 15. septembra 1946) navracia k pojmu zo zákona o samostatnom slovenskom štáte zo 14. marca 1939 a naznačuje tak možnosť zmeny republikánskej formy vlády (zbor pri svojich rozsiahlych právomociach mohol teoreticky vydať i novú ústavu).

Hoci sa k vytvoreniu zboru údajne staval priaznivo K. Sidor, vyslanec SR pri Svätej stolici, zbor v zložení, v akom je menovaný prezidentom, nikdy nepôsobil. Dekrét bol síce vydaný v septembri 1946 avšak kuriér prezidenta sa s ním k adresátom dostal až v roku 1947.

Medzitým však K. Sidor pôsobenie legácie v Ríme ukončil, a naviac, nezapojil sa ani do práce Slovenského akčného výboru (neskôr Oslobodzovacieho výboru) prof. F. Ďurčanského a ani verejne nevystupoval.

Podobne – aspoň načas – utíchla činnosť bývalých diplomatických zástupcov SR u neutrálov v Švajčiarsku, Španielsku či Švédsku.

Rovnako sa medzitým (v niektorých prameňoch sa uvádza že už predtým v decembri 1945) s obdobným odôvodnením, že je prezident hatený vo výkone svojej funkcie, objavil ako pretendent na pôsobnosť štátnych orgánov Slovenský akčný výbor vedený prof. Ďurčanským.

Svoje oprávnenia spočiatku neodvodzoval ale od prezidentského dekrétu, ale priamo z ustanovení ústavy, podľa ktorých predsedníctvo snemu malo právomoc urobiť potrebné opatrenia, ak prezident bol hatený alebo jeho funkcia zanikla v čase, keď nebolo vlády (resp. keď sama bola hatená vo výkone funkcie)15. Z vlády ostal v emigrácii iba Š. Haššík, čo mu v zásade neumožňovalo plniť funkciu vlády v zbore, a preto bolo dôvodné riešenie mimo pôdorysu vlády.

Ostáva len vyriešiť otázku, nakoľko dekrétom založený Zbor, Ďurčanského SOV alebo Sidorova na diplomatoch vybudovaná SNRvZ predstavovali legitímne orgány Slovenského štátu16. Pritom treba poznamenať, že priamo vo svojom sprievodnom liste k Dekrétu K. Murín výslovne určuje, že prezident mal na mysli zbor početnejší. Predpokladom pre zodpovedanie otázky, je porovnanie účelu, obsahu a formy právneho úkonu a právnych skutočností, ktoré by mali pod jeho hypotézu dopadať. Pokiaľ ide o bianco podpis prezidenta, niet v práve dôvodu, prečo by nezaväzoval, pravda v rozsahu ústne oznámeného prejavu vôle. Nielen súkromnoprávny bianco podpis na zmenke (kde sa vlastne ani nedá domáhať rozporu medzi jej vyplnením a vôľou podpisovateľa), ale aj (ne) podpis na československej deklarácii z októbra 1918 je dobrým príkladom.

Samú deklaráciu tu nepodpísal nik, hoci sú uvádzaní traja podpisovatelia Masaryk (v čase podpisu vo Washingtone, kde deklarácia bola spísaná, avšak sídlom vlády a miestom podpísania je uvádzaný Paríž), Štefánik (od 12. októbra v Jokohame) a Beneš (v Paríži, kde však deklarácia pripravovaná nebola a nemohol ju tam tak ani podpísať, lebo nemal pred jej komunikovaním Lansingovi ani jej záverečný koncept).

Isteže, politická deklarácia a právny úkon sú dve rozdielne veci. I tak však možno s úspechom stavať na tom, že prezidentskému dekrétu formálnoprávne nemožno vyčítať bianco podpis, berúc do úvahy skutočnosť, že bol dekrét pripravovaný v podmienkach, v ktorých nebolo možné tráviť čas právnym formulovaním. Práve stručnosť formulácie K. Murína svedčí o tom, že obsah dekrétu bol spísaný v súlade s obsahom rozhovoru s prezidentom, čoho prejavom je aj skutočnosť, že uvedený dekrét nerieši spôsob hlasovania ani rozšírenie či zánik funkcie v ňom, čo pritom sám Murín uvádzal aj v sprievoných listoch.

Keby bol chcel mohol dekrét formulovať aj s takýmito podrobnými úpravami, keďže pociťoval potrebu ich úpravy, avšak uprednostnil dodržanie vyjadrenej vôle prezidenta ohľadne rozsahu úpravy. Tomuto zboru však nič nebránilo, aby si svoje pôsobenie upravil.

Pokiaľ ide o publikovaný názor „posledného člena direktória“ K. Murína, že už nemá zmysel dopĺňať jeho členov, treba poukázať na to, že SOV a SNRvZ sa napokon v roku 1960 (teda po smrti K. Sidora, ale za života ďalších členov zboru, najmä Ďurčanského, Fraňa Tisu, K. Murína a P. Prídavka) zjednotili do Slovenskej oslobodzovacej rady. Je pritom bez právneho významu, že predmetný zbor zmenil svoj názov.

Právny význam však nepochybne má, aké vnútorné organizačné opatrenia v sledovanom období prijal a či na štátnu moc pretendoval, o čom máme vedomosť najmenej až do konca päťdesiatych rokov.

VII. Otvorené závery

V slovenskej emigrácii sa po roku 1960 stretávame so Slovenskou oslobodzovacou radou a jej včlenením do Svetového kongresu Slovákov, ktorý však nemá ambície v smere predmetného zboru. Neskôr sa opäť stretávame s Národnou radou za oslobodenie Slovenska, pôsobiacou pod vedením dr. F. Kollára, jedného z blízkych spolupracovníkov F. Ďurčanského, ktorá sa po roku 1990 stala základom politickej strany Hnutie za oslobodenie Slovenska – Strana slovenského ľudu (medzičasom likvidovaná).

Ak máme odpovedať na najdôležitejšie otázky legitimity v časovom rozpätí od roku 1918 do súčasnosti, môžeme bez obáv z vážnejšej nepresnosti uzavrieť:

  1. Slovenská republika bola legitímny štátny útvar, legitimita jej režimu spočívala na božskom pôvode moci a práva, ako aj na teleologickom legitimačnom princípe národného záujmu resp. záujmu politického ľudu, pričom titulárnym nositeľom suverenity bol síce slovenský národ, avšak skutočným orgánom národnej suverenity boli Hlinkova slovenská ľudová strana ako štátostrana a jej Vodca.
  2. Prezident republiky mal právo v čase brannej pohotovosti dekrétom upravovať veci, na ktorých úpravu sa inak vyžadovala zmena ústavy čo aj vykonal.
  3. Slovenská republika s ohľadom na svoje legácie, emigrované/evakuované orgány a ozbrojené zbory, ako aj činnosť vlády a prezidenta v exile, nezanikla prostredníctvom debellatio v roku 1945.
  4. Orgány Slovenskej republiky, poťažne Slovenského štátu s ústavným režimom z roku 1939-1945 dnes nevykonávajú štátnu moc na území Slovenskej republiky (ich právomoc uzurpovali v roku 1945 čs. „orgány“).
  5. Namiesto nich pôsobí na území Slovenska demokratická republika, ktorá sa neviaže na žiadnu ideológiu, ale sudcovský výklad práva ju posúva na úroveň tzv. liberálnej demokracie.
  6. Demokratická legitimita (jediná, ktorej sa dnešný režim Slovenskej republiky dovoláva) je nahlodaná členstvom SR v EÚ, zákazom HSĽS, ale aj teleologicky vplyvom oligarchie.
  7. So sedemdesiatročným odstupom je ruptúra medzi efektívnym výkonom štátnej moci Slovenskou republikou s ústavným režimom z roku 1939 a súčasnou Slovenskou republikou priepastná a takmer neprekonateľná.

Otvorenými otázkami ostávajú (medzi inými):

  1. Pôsobili orgány emigračného štátneho zriadenia naďalej i po roku 1974 (smrť F. Ďurčanského) a po roku 1993?
  2. Splnili voľby v rokoch 1993-2012 charakter „slobodných volieb v Slovenskom štáte“ s dôsledkom zániku poverenia zastupiteľského zboru ustanoveného dekrétom prezidenta, a teda ukončením uzurpátorského režimu (v zmysle definície dôsledkov uzurpácie na vysluhovanie spravodlivosti v Summa Theologica Sv. Tomáša Akvinského)?
  3. Ako definovať režim dnešnej SR ako nástupcu SSR v rámci federalizovanej ČSSR? Je liberálnou demokraciou alebo demokratickou republikou bez väzby na ideológiu?
  4. Je dnes slovenský národ alebo politický ľud (v zmysle národa a národností) pôvodcom moci, je jej nositeľom (suverénom), alebo inak: možno na Macejkovej otázku odpovedať tak, aby nešlo o delegitimizáciu súčasného ústavného zriadenia zoči-voči jedinému zdroju legitimity, ktorý pripúšťa ?

1 ^ Declaration of Czechoslovak independence by its Provisional Government, given in Paris, October 18th, Printed by Marchbank Press for Czechoslovak Arts Club of New York City, October 1918, zverejnená na www.archive.org posledný krát navštívená 6. 4. 2015.
2 ^ Myslí sa rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku 1868; zrejme Brandeis považoval predchádzajúce ústavné postavenie Uhorska v rokoch 1849-1868 za také, že nešlo o „maďarský“ národný štát.
3 ^ Taktiež je nepochybne zaujímavé, že podľa deklarácie až útlakom stráca imperiálna mocnosť právo vládnuť iným národom, ergo „osvietené“ impériá západného typu, ktorých priazne sa ČSNR dovolávala, sa samozrejme útlaku „nikdy“ nedopúšťali, a teda „nestratili právo ovládať“...
4 ^ Sokol, M.: Náš boj za politickú autonómiu, http://www.jozeftiso.sk/kniznica/41-k-nasim-dejinam/255-nas-boj-za-politicku-autonomiu, posledný krát navštívené 6. 4. 2015
5 ^ Stalo sa tak 3. septembra 1918, výmena listov medzi R. Lansingom, vyslancom Morrisom a Masarykom je citovaná podľa Documents on the Founding of Czechoslovakia, 1918-1919, Virtual Archive of Central European History, http://chnm.gmu.edu/history/faculty/kelly/archive/welcome.htm, posledný krát navštívené 6. 4. 2015
6 ^ Roháček, Peter: Uplatňovanie vodcovského modelu vo vojnovej Slovenskej republike http://www.penonline.sk/spolocnost/uplatnovanie-vodcovskeho-modelu-vo-vojnovejslovenskej-republike#.VRqw5FweVAY
7 ^ Vyhlásenie Jednoty slovenskej mládeže k 70. výročiu vojenskej vzbury na strednom Slovensku, zverejnené 28. augusta 2014, zdroj: www.slovenskamladez.org, posledný krát navštívené 17. 4. 2015.
8 ^ K otáze dôsledkov Lisabonskej zmluvy, ale aj napríklad bail-outom bánk v čase finančnej krízy odporúčam state v zborníku Pluralizmus moci a práva, Ústav štátu a práva SAV, Bratislava 2009; najmä state: Krátký P. (Mezinárodní institut práva a podnikatelství): Vztahy členských států Evropské unie po Lisabonské smlouvě – pluralita moci nebo nerovnost?, a Macejková I. (ÚS SR), Kanárik. I. (UPJŠ Košice, PrF): Monizmus právneho poriadku Slovenskej republiky v podmienkach právneho pluralizmu.
9 ^ Ďurica M., S.: Slovenská republika 1939-1945, Bratislava, Lúč, 1999.
10 ^ Benvenisti, Eyal: International Law of Occupation, Oxford Press, 2012, 416 s.
11 ^ Napriek tomu poznamenávam, že aj náhľad autora na spojeneckú okupáciu Sicílie je zaujímavý v tom, že považuje Regulation No. 7., ktorou AMGOT nariadila rozpustenie fašistickej strany za odporujúcu medzinárodnému právu, konkrétne Haagskej konvencii z roku 1907, ktorej čl. 42 zaväzuje okupujúcu mocnosť dodržiavať zákony platné v okupovanej krajine, okrem prípadov, keď jestvujú absolútne prekážky. O Badogliovej kráľovskej vláde sa tiež vyjadruje jednoznačne, že mala menšie oprávnenia než bábkové vlády a vlastne slúžila iba na pečiatkovanie opatrení Allied Military Government of Occupied Territories tak, že tieto nepodliehali obmedzeniam v čl. 42 Haagskej konvencie, kedže boli vydávané talianskou vládou.
12 ^ Protokol z Postupimskej konferencie
13 ^ Benvenisti, Eyal: International Law of Occupation, Oxford Press, 2012, 416 s. , s. 161
14 ^ K tomu bližšie, Ďurčanský, F.: Právo Slovákov na štátnu samostatnosť vo svetle dokumentov In Biela kniha, Buenos Aires, 1954.
15 ^ Zo spomienok A. Macha, ale aj spomienky Hansa Kellera možno usudzovať, že F. Ďurčanský disponoval aj osobným poverením od prezidenta mimo Dekrétu – o tomto poverení sa zmieňuje H. Keller ešte ako o rozhovore s prezidentom za prítomnosti Š. Polyáka, (poverení mali byť s cieľom odchodu práve do Švajčiarska Š. Polyák a F. Ďurčanský). A. Mach len vo všeobecnej rovine spomínal, že prezident Ďurčanského odchodom na Západ a bojom za nezávislosť výslovne poveril.
16 ^ SOV si nárokoval postavenie Zboru aj v memorande spolkovej vláde, kým SNRvZ sama seba zrejme za štátny orgán SR nepovažovala. Pozri: Hruboň, A.: Poznámky k politickým aktivitám slovenského exilu v prvej polovici 50. rokov z pohľadu agendy Zahraničného úradu Nemeckej spolkovej republiky.

Register
Facebook Login

Prvý prezident v slovenskej poézii (eds. P. Holeštiak, P. Kubica)

Hore