Vedomý som si ťažkostí, ktoré ma čakajú pri písaní tejto časti. Prečo? Na jednej strane mi Prezident zveril úlohu, ktorou preukázal a dal dôkaz svojej bezvýhradnej dôvery ku mne, tak osobnej ako aj dôvery po stránke politickej a mravnej. Na druhej strane, aj keď som vždy subjektívne a vo svojom svedomí jednal, a aj dnes ešte jednám, podľa jeho úmyslov, ktoré som naozaj poznal, nie som si istý, či som sa napriek tomu nedopustil istých omylov pri svojich snahách uskutočniť politický testament Prezidenta, ktorý mi zveril svojimi vlastnoručnými podpismi na štyroch nevyplnených hárkoch papiera, podpísaných jeho vlastnou rukou. Hovorím o štyroch podpisoch, ale použiteľné boli iba tri z nich, lebo na jednom z hárkov podpísal svoje meno omylom na hornej čiastke, takže sa nehodil pre zamýšľané ciele. Tento exemplár podpisu mám ešte u seba. Keď pripúšťam, že som sa dopustil istých chýb, chcem na svoju obranu uviesť niektoré okolnosti, na ktorých sa moje nedobrovoľné a úprimné myslené omyly zakladali.
Prednáška Mgr. Slavomíra Jančoka, ACIArb s názvom Svedectvo biskupa Karola Kmeťku o mravnej bezúhonnosti Jozefa Tisu mala odznieť v rámci akadémie II. ročníka Memoriálu mučeníka Jozefa Tisu 12. 4. 2014 o 15:30 hod. v Rodnom dome prezidenta Tisu. Prednášateľ však vopred ospravedlnil svoju neúčasť na akadémii z rodinných dôvodov, a tak Vám teraz po prvý raz prinášame znenie predmetnej prednášky.
Pri uvažovaní nad úvodnými myšlienkami, ktorými by sme mali otvoriť náš seminár, prišiel som k presvedčeniu, že azda najadekvátnejšie budú znieť v tejto sále slová človeka, ktorý k prezidentovi prvej Slovenskej republiky mal vari najbližšie, slová jeho osobného tajomníka Dr. K. Murína, publikované v knižke Spomienky a svedectvá. Sú to tieto slová: „Keď raz na slobodnom Slovensku bude zorganizovaný výskum života a diela Dr. Jozefa Tisu, nejeden bádateľ bude postavený pri tejto úlohe pred neľahký problém. Historik sám osebe, ak nebude zbehlý v disciplínach kresťanskej filozofie a sociológie a ak sám nebude vo svojom vnútornom živote hýbaný dynamizmom Kristovho učenia, ktorý sa nechápavému často navonok zdá ako chovanie netečné, nudné, nepatetické, nebude vedieť okrem popisu vonkajších znakov a udalostí podať a interpretovať ani živú osobnosť Dr. Jozefa Tisu a porozumieť tvar duchovnosti, ktorá z činov Dr. J. Tisu, od mladosti až po 18. apríl 1947, utvára usporiadaný a organicky členený (inteligibilný) systém a syntézu. Nedotýkame sa tuná“ – pokračuje K. Murín „vzájomného zväzku lásky medzi slovenským národom a Dr. Jozefom Tisom, ani iných cností, ktoré charakterizoval v nebývalej intenzite okruh činnosti Dr. Tisu v jeho rozmanitej aktivite. Obmedzíme to len na najstručnejšiu charakteristiku jeho politickej činnosti. Tu sa ponúkajú podľa nášho názoru dva zorné uhly, ku ktorým možno dospieť analýzou osobnosti Dr. J. Tisu a doby, v ktorej účinkoval. Tieto dva zorné uhly sú nielen vhodnými interpretačnými pozíciami práve preto, že boli vzaté zo skutočnosti, ale poskytujú aj možnosť bohatej aplikácie na politický život vôbec a dopĺňajú sa v tom zmysle, že zakiaľ prvý z nich sa týka základov politiky vo všeobecnosti, druhý pridáva prvky špecificky slovenské.
Päťdesiate výročie politických popráv a iných justičných prejavov pomsty v direktívne obnovenej Československej republike voči predstaviteľom samostatného slovenského štátu po roku 1945 je dôvodom na pripomienku aspoň tých najkrikľavejších obetí, medzi ktoré patrí aj martýrska smrť prvého prezidenta Slovenskej republiky Dr. J. Tisu. Verejnosti sú dobre známe podmienky a okolnosti súdneho procesu s ním – s neslýchaným prejavom justičnej vierolomnosti a ani neskrývanej zaujatosti k súdenej obeti. To však je. a iste na dlhé veky ostane charakteristickou doménou všetkých extrémnych súdnych tribunálov vo svete, ktoré prevažne pracujú pod vplyvom biologicky, resp. psycho–fyzicky formulovaných právd, čiže syndrómu nenávisti. Preto našu pozornosť chceme zamerať na menej známe veci, a to na kazuistické východiská kresťanskoteologickej morálky, ktorá bola a ostáva určujúcim kritériom konania prezidenta Dr. Jozefa Tisu nielen ako kňaza, ale i profesora teologickej morálky. Ťažké časy druhej svetovej vojny, v ktorých Dr. Jozef Tiso nastúpil do funkcie prezidenta, keď ľudstvo postihla ideologická kataklizma fašizmu a komunizmu, postavili ho ako teoretického moralistu pred nejeden prakticky ťažko riešiteľný problém. Obidve ideológie boli dvojtvárnou podobou onoho "tajomstva neprávosti" (mystérií iniquitatis), z ktorých tá prvá priamo determinovala konanie prezidenta Dr. Jozefa Tisu, aby potom tá druhá (ako akési jánusovské presívum a represívum) kriminalizovala konanie svojej obete!
Je vari aj dostatočne známe, že jedným z hlavných „zločinov“, ktorého sa mal obžalovaný Dr. Jozef Tiso dopustiť, bola jeho účasť na rozbití Československej republiky. Obžaloba to zdôvodňovala takto:
„Dr. Jozef Tiso, Dr. Ďurčanský, Alexander Mach spolu s inými vedúcimi činiteľmi HSĽS, s vedomím zahraničných nepriateľských činiteľov Československej republiky, zvolali na 5. a 6. októbra 1938 do Žiliny výkonný výbor strany (myslí sa tu HSĽS), kde vypracovali plán, podľa ktorého potom si vynútili na vláde Československej a iných jej ústavných činiteľoch okamžité vydanie vládnej a výkonnej moci a neskoršie i zákonodarnej moci na Slovensku.“ A ďalej: „Vedenie strany neberie už ohľad na nič. (Myslí sa tu na 5. a 6. októbra.) Kráča bez predvídania a bez ohľadu na skutočné záujmy Slovenska, slovenského národa a jeho ČSR rovno do tábora protislovenských fašistov.“ Tieto slová odzneli, ako sme povedali, v texte obžaloby. Ale hodnotenie žilinskej dohody sa objavovalo vo výpovediach viacerých svedkov vystupujúcich pred tzv. národným súdom a potom v záverečnej fáze procesu - v zdôvodňovaní rozsudku.
Pripomíname si jeden z najbolestnejších dní v živote nášho národa, 18. apríl 1947. V tento deň. práve pred polstoročím, bol popravený kňaz, veľký národovec, významný slovenský politik a prezident Slovenskej republiky Dr. Jozef Tiso. Stalo sa tak na základe politicky vedeného a vierolomne zmanipulovaného retribučného procesu tribunálom, ktorý nemal zábran sám seba nazvať súdom národa!
Na záver procesu, ktorý bol ukážkou svojvôle a neslýchanej nenávistnej uvzatosti s výsmechom spravodlivosti a demokracie, bol vynesený rozsudok, ktorý si dopredu určili centralisti spojení s prezidentom Benešom ideológiou čechoslovakizmu, a rovnako aj komunisti chystajúci sa práve pochovať i posledné zvyšky demokracie a zaujať na Slovensku postavenie miestodržiteľom veľkého Stalina. Idea samostatného slovenského štátu budovaného na národnom a kresťanskom základe bola prívržencom Kremľa i pražského hradu rovnako cudzia. Rozhodli sa ju preto spoločne zdiskreditovať pred svetom, potupiť a fyzicky zničiť jej zástancov. Dr. J. Tiso stelesňoval ideu slovenskej štátnosti, bol jedným z jej osnovateľov a jej živým symbolom. Preto mala jeho poprava traumatizovať slovenský národ tak, aby sa raz navždy zriekol svojej samobytnosti a stal sa povoľným pre implantovanie cudzích asimilačných ideológií s popretím vlastnej identity. Vynesený rozsudok nebol teda justičným omylom, ale dokonale premysleným dvojnásobným politickým zločinom spáchaným na Dr. J. Tisovi i celom slovenskom národe.
Dnešný relativizmus postavil si svoje kráľovstvo na dvoch tvrdeniach: „Nikto a nič nie je sväté“ a „Nikto a nič na svete nevlastní Pravdu“. Kto prijal tento relativizmus, stratil vieru. A ten, kto stratil vieru, stratil nielen pevnú pôdu pod nohami dnešku, ale i vietor z plachiet budúcnosti na bárke bludného Holanďana márne plaviacej sa do večnosti.
Majestát všetvorstva však a posteriori ručí, že svätým je Boh, zatiaľ čo dve miléniá martýrskych obetí a priori vykrvácalo, pretože Pravdu vlastní Cirkev. Tak konštatujeme vieru, ktorá z Európy vybudovala svoj hrad prepevný. Kto stal sa rytierom tohto hradu, nielenže v ťažkej zbroji zoskakoval po každom boji zo svojho tátoša vždy na pevnú zem, ale rovnako sa s istotou naloďoval na rozvalitú plachetnicu mieriacu v ústrety Záchrancu budúceho veku.
Na jar roku 871 uväznil Karolman aj Sätopluka. Odsúdenie kráľa Rastislava a zajatie Svätopluka i Metoda vyvolali silný odpor Slovenov voči Frankom. Pozbavení svojich vládcov i svojho arcibiskupa, vzbúrili sa proti nemeckej presile a postavili si na čelo jedného z členov mojmírovskej dynastie Slavomíra "napriek tomu, že bol kňazom" a zrejme aj Konštantínovým a Metodovým žiakom. Slavomír nesklamal nádeje svojho ľudu a po tvrdých bojoch, neskôr i za Svätoplukovej pomoci, vyhnal Frankov z miest a hradov. Po znovuzískaní zrchovanosti sa Slavomír vrátil ku svojmu kňazskému povolaniu a Svätopluk sa stal neobmedzeným vládcom celej ríše. Bol to prvý a na dlhé storočia jediný prípad v európskych dejinách, keď národ v kritickej situácii zveril svoju záchranu do rúk kresťanského kňaza, ktorého si zvolil za hlavu štátu. Kráľ Slavomír, o ktorom vyslovuje vdp. Kocian hypotézu, že je so sv. Naumom jedna a tá istá osoba, bol tak dejinným predobrazom osudu Jozefa Tisu.
Konzervativizmus by sme v stručnosti mohli charakterizovať ako smer preferujúci pri tvorbe politiky politické a kultúrne tradície. Ide o tradičné hodnoty ako rodina, národ, náboženstvo, individuálne šance, tradičné rozdelenie štátnej moci, tradičná sociálna diferenciácia spoločnosti a názor, že v záujme zachovania tradičných hodnôt je prípustné použiť aj násilie.
Konzervativizmus v ekonomickej oblasti akcentuje národné záujmy v ekonomických vzťahoch a rozmach súkromného podnikania.
Všetci vieme, alebo by sme aspoň mali vedieť, kto sú to revolucionári. Sú to naši nepriatelia, ktorí vedia o sebe, že sú našimi nepriateľmi a sú nami aj tak nazeraní a vnímaní. Sú to aktívni ničitelia európskej kresťanskej kultúry. Taktiež vieme, kto sú kontrarevolucionári. To sme my, kresťania a nepriatelia revolúcií, abstraktných rekonštrukcií spoločnosti, sociálnych utópií a viery v pokrok. Alebo by sme aspoň mali byť. Revolúcia sa totiž začína meter od hraníc katolíckej Cirkvi. Kontrarevolúcia, naopak, prebýva len za jej hradbami. Nevznikla v roku 1789, len plynulo pokračovala, od neúspešných revolúcií stredoveých albigénskych, katharských či husitských, cez prvú inštitucionalizovanú a dovŕšenú revolúciu, revolúciu lutheránsku, k revolúciám budúcim.
Jozef Tiso. Muž prenasledovaný, popravený obesením a muž zakázaný. Ale i muž milovaný, vyzdvihovaný na oltár a svätý muž. Jozef Tiso – muž, ktorého meno nejde zo slovenských sŕdc odstrániť či ho na papieri dejín zahladiť. Jozef Tiso, to je totiž meno, ktoré dodnes žije v národe svojím vlastným životom. Tiso, to on má svoj ľudový kultus živý aj 65 rokov po svojej mučeníckej smrti, ba vďaka nej.