Ako Rastislav, keď starý bol a slepý,
bral sa ku Západu od panónskych stepí,
hnaný štvanicami vlastných rodných pánov,
krušne zastal až pred altöttinskou bránou,

kade i dnes prešla Slovač v stopách predkov
hore po Dunaji s nostalgiou všetkou,
tak sa na tých miestach, keď sa národ skľúčil,
prezident náš, Tiso, so slobodou lúčil,
opúšťal nás v plači svojich chlapcov smutných,
a my v diaspórach šli sme ďalej, blúdni,
smutná je tá zem, ó, smutné kopce, vrchy,
ďalej za horizont, ďalej spod spár mrchy,
ďalej poza Alpy bez domu a vlasti,
so zármutkom ďalej v nekonečnej strasti.

Z básnickej zbierky Súdení, ktorá vyšla v októbri 1946 ako 25. číslo knižnice Slovenského revolučného odboja, redigovanej Dr. Jánom Sekerom. Báseň pochádza z literárneho archívu Jozefa M. Rydlu.