Doslov

V čase, keď Slovensko prežíva hlbokú krízu vlastnej identity, v čase množiacich sa útokov proti všetkému duchovnému, kresťanskému a národnému, v čase, keď o štáte rozhodujú zväčša ľudia, ktorým vôbec neleží na srdci jeho osud a osud jeho obyvateľov, v čase, keď sú tvorcovia slovenskej štátnosti –  historickej i súčasnej – zatláčaní do prachu pohŕdania a posmeškov, v čase, keď na slovenskom území vyrastajú ako huby po daždi symboly cudzej iredenty, v čase novej Európy, v ktorej je neskutočný problém umiestniť sochu spolupatrónov Európy v meste, ktoré sa pýši nádvorím Európy, v čase, keď priznanie k vlastnej hrude je podpísaním rozsudku nad vlastnou kariérou, v čase, keď Matica slovenská je celkom vytlačená na okraj kultúrneho, vedeckého a spoločenského diania, v čase, keď nové a nové vlny mladej inteligencie emigrujú zo Slovenska, v čase, keď absentuje objektívny filozoficko-etický diskurz o vlastnej štátnosti, v čase, keď sociálna sieť je skrz-naskrz pretrhaná a Slovensko sa mení na európskeho žobráka, skrátka v čase ťažkej duchovno-sociálnej krízy slovenského národa, zasvietilo z malej kysuckej Čadce svetielko nádeje.

Zaregistrujte sa, ak chcete pokračovať v čítaní ...