Na kríži visí obeta,
zapadá slnko bronzové;
obeť je slávou odetá,
keď vyjde mesiac v obnove.
Keď kat už svoje vykoná,
utrie si ruky, napije sa vína;
lež práve vtedy odhrnie sa záclona
a veľkosť začne vyznievať
a voňať ako rozmrvené lístky rozmarína.
Pod každým krížom dvojakí sú ľudia;
na obeť jedni hľadia s obdivom,
kým druhí, poranení večnou slepotou,
po klincoch udierajú ešte kladivom.
Diabolská rozkoš vidieť
hanebne padnúť hrdinu,
bo veľkosť jeho je ich urážkou.
Hyeny takto vyčkávajú hodinu,
keď lev na púšti padne
a supy s nimi majú hostinu.
Na našich krížoch slovenských
prezident Tiso, Matúš Černák,
ich srdcia ako maky červené.
Zhasína slnko veľké, karmínové,
lúče sú slávnou kulisou
, kde veľkosť vznešene sa vyníma;
slovenská veľkosť,
ktorá zadubencov uráža.
Pod náš kríž príchodia a myslia,
že slina slnko zaháša.