Ešte máš hrdých synov,
slovenská drahá matka,
píšeš ich rukou sinou
do krvavého riadka.
Ešte sa obeť páli,
mučeník kra svoj zviera,
len slabých víchre zviali,
nie tých, čo zrodí viera.

Hoj, bratislavské pole,
vyspieval svoju ódu,
splnil vzkaz Božej vôle
ten, čo tu slúžil rodu.
Pre večné ideály
smrť korisť svätú zbiera,
hodný si, národ malý,
veľkého bohatiera!

Zem čierna, k svojej hrude
ber celú bolesť Krista,
snáď utrpenie bude
pre všetko minca istá.
Málo je panovníkov,
čo zomrú bez haliera,
je silou mučeníkov
len lásky pevná miera.

Nejde do sveta prúdu
ten, čo sa nespil zlatom,
pomáhal svojmu ľudu
a brata volal bratom.
Nehľadel ni na seba,
keď tisíc drakov žilo,
keď viery bolo treba
a krv dať prichodilo.

Leskli sa blízke zmije
sťa kanónové hlavne,
nesklonil hrdej šije,
žertvoval neúnavne.
Na nás šli mraky čierne,
on šepkal prosbu retmi:
otčine slúžte verne,
ostaňte Tatier kvetmi!

A keď sa temné kriaky
spálili na chotári,
on zdvihol k nebu zraky
sťa Ábel pri oltári.
A povzniesla nás viera,
Kain ho nepokoril,
zomrel a nezomiera,
i v smrti život stvoril.

Cez bratislavské pole
ryje si Dunaj vrásku...
Splnil vzkaz Božej vôle
ten, čo mal k rodu lásku.

Báseň pochádza z Literárneho almanachu Slováka v Amerike, 1963.