Štvrtého augusta 1944 bol v Bratislave krásny deň. Obloha bola modrá a mierny vánok povieval od Dunaja cez ulice mesta. Ľudia sa bezstarostne prechádzali cez námestie pred hotelom Carlton. Predošlý deň som sa zastavil vo Viedni a bolo vidieť veľký rozdiel medzi ovzduším v Bratislave a vo Viedni, ktorú bombardovali spojenecké lietadlá noc predtým.
Pozeral som z hotelového obloka na námestie pred Národným divadlom a nemohol som si nepripomenúť mnohé udalosti, ktorých som tam bol svedkom a na ktorých som bral aj účasť. V deň 10. marca 1939 z Hviezdoslavovho pomníka som rečnil veľkému zástupu univerzitných študentov a rozhnevaným Slovákom, ktorí sa zišli na demonštráciu proti Háchovmu zosadeniu slovenskej autonómnej vlády, na čele ktorej stál Mons. Tiso. Potom mi mysľou prebiehali mnohé iné manifestácie, na ktorých som hovoril k univerzitným študentom z tribúny pred Národným divadlom alebo k zástupom ľudí z balkóna Národného divadla. Bolo to v rokoch 1939 a 1940. keď nadšenie burácalo Bratislavou a celou krajinou. Aké to bolo krásne, šeptal som si, v tom však som počul klopať na dvere čašníka, ktorý mi priniesol raňajky. Prestal som spomínať, zjedol som raňajky a siahol po zápisníku. Začal som si pripravovať moju správu pre prezidenta a pre ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky.
Prišiel som z Bernu vo Švajčiarsku, kde som zastupoval Slovensko od roku 1942, s pevným úmyslom podať pravdivý obraz o medzinárodnej situácii tak prezidentovi ako aj ministrovi zahraničných vecí. Vo svojich diplomatických správach som už predtým naznačoval, že podľa prevažnej mienky v Berne Spojenci nielenže vojnu vyhrajú, ale budú žiadať aj bezpodmienečnú kapituláciu Nemecka a jeho spojencov. Posielal som aj preklady švajčiarskej tlače a začiatkom roku 1944 poslal som výňatky z knihy Waltera Lipmana, ktorý obyčajne odzrkadľoval mienku Washingtonu. Teraz jasne povedal vo svojej knihe Vojnové ciele Spojených štátov, že krajiny, ktoré ležia na východ od Nemecka, budú mať toľko slobody a nezávislosti, koľko im dovolí Sovietsky zväz, pretože Spojené štáty nemajú dostačujúcu armádu na ochranu východnej Európy a okrem toho sa nikdy nezaujímali o tuto oblasť.
Vo Švajčiarsku však súčasne kolovalo mnoho chýrov aj o možnosti mieru medzi Ruskom a Nemeckom, alebo o osobitnom mieri medzi Nemeckom a západnými spojencami. Do 22. júla 1944 (deň. keď sa nepodaril atentát na Hitlera), diplomatické kruhy v hlavnom meste Švajčiarska totiž neboli natoľko presvedčené o nevyhnutnosti bezpodmienečnej kapitulácie ako o jedinom riešení konca vojny, ako po neúspešnom atentáte nemeckých dôstojníkov na život Hitlera.
Cestoval som do Bratislavy podať správu prezidentovi a vláde práve o tejto novej situácii. Ani mi na um neprišlo vtedy, že to bude moja posledná plomatická správa, ale predsa som sa dôkladne pripravoval na stretnutie s prezidentom pred obedom v jeho paláci, ako aj na poludňajšie stretnutie s ministrom zahraničných vecí. Povedať prezidentovi holú pravdu bez akéhokoľvek diplomatického okrášľovania nebolo nijakým nebezpečenstvom, ale v mojej správe pre predsedu vlády Dr. Tuku, ktorý bol aj ministrom zahraničných vecí, musel som byť opatrný. Nie že by som bol mal nedôveru voči predsedovi vlády Dr. Tukovi, ale on ešte pevne veril vo víťazstvo Nemecka a pri mojich predchádzajúcich návštevách som zistil, že analyzoval moje správy ako starý profesor analyzuje študenta počas skúšky. Veci. ktoré som musel Dr. Tukovi povedať, boli proti jeho presvedčeniu a proti jeho nádejám a želaniam, ale vo svojom svedomí som sa cítil viazaným povedať mu celú pravdu bez ohľadu na to, akékoľvek následky by mohlo mať pre môj návrat cez nemecké územie na môj úrad do Švajčiarska čo aj nepriame prezradenie môjho referátu.
Okolo jedenástej som mal pripravené moje poznámky pre prezidenta a pre ministerstvo. Mal som skoro hodinu voľnú, obliekol som sa a rozhodol som sa ísť peši z hotela Carlton do prezidentského paláca. Od roku 1940. keď som pod tlakom Berlína opustil svoje miesto generálneho tajomníka Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, zriedka som sa prechádzal ulicami Bratislavy, kde som konal svoje univerzitné štúdiá a kde som začal svoju politickú kariéru. Iba raz alebo dva razy do roka prišiel som podať správu, najprv z Ríma a potom z Bernu. Preto ma chytila silná túžba po krátkej prechádzke na pobreží Dunaja a potom cez ulice, ktoré boli tak dôležité pre mňa počas mojich mladých rokov, ísť pešo do prezidentského paláca.
Obloha bola ešte jasnejšia ako ráno. Slnko teplo hrialo. Zatiaľ čo ma niektorí ľudia zdravili, iní hľadeli na mňa dlhým pohľadom, ako by sa chceli rozpamätať, kto som. Zabávalo ma to a do paláca som prišiel vo veľmi dobrej nálade. Stráž okolo paláca nosila uniformu ako predošlá moja vojenská jednotka a dôstojník stráže ma pozdravil priateľským úsmevom a vojenským pozdravom. Tak isto urobil vrátnik pri vchode do paláca a tajomníci prezidenta Dr. Karol Murín. Dr. Neumann a Dr. Kašický. Prišiel som asi 15 minút predčasne a všetci traja tajomníci, z ktorých dvaja boli mojimi veľmi blízkymi priateľmi, ma uviedli do svojich kancelárií na priateľský rozhovor. V čase, keď som bol generálnym tajomníkom, podával som prezidentovi správy takmer každý deň, preto nie div, že som bol akosi rozcítený, keď som sekretárom rozprával o Švajčiarsku a alternatívach, ktorým budeme čeliť na konci vojny.
Pred dvanástou Dr. Murín prerušil náš priateľský rozhovor a povedal: „Pán prezident ťa už čaká, poďme“. Prezident stál za svojím stolom s knihou v rukách. Zložil okuliare a so širokým úsmevom vystrel ruku so srdečným: „Vitajte, mládenec!“ Vtom si uvedomil, že som už ženatý a povedal: „O, vy už nie ste mládenec, tak ako vás mám osloviť?“ Odpovedal som: „Iba tým starým spôsobom, pán prezident. Pre vás chcem ostať mládencom, ktorý sem chodieval v rokoch 1939 a 1940 takmer každý deň.“
Prezident odložil knihu a okuliare, šiel smerom k svojej stoličke, keď zrazu sirény hlásili letecký útok Spojencov na Bratislavu. „Musíme ísť do úkrytu“, povedal prezident, „tak mi nakázal veliteľ stráže. Poďte so mnou a prediskutujeme si veci v bunkri.“
Betónový kryt bol postavený v krásnej záhrade, ktorá sa tiahla za prezidentským palácom. Hoci hlas sirén pokračoval, prezident sa nezdal byť veľmi znepokojený a pokojne kráčal do krytu. Len čo sme si sadli, obrátil sa ku mne a hovoril: „Nuž, aké správy ste priniesli zo Švajčiarska? Dobré alebo zlé, povedzte mi všetko.“
Podal som prezidentovi to, čo sa v diplomatickej reči volá „tour d’ horizon“. Pred svojím odchodom z Bernu mal som dlhšiu diskusiu s pápežským nunciom, so zástupcom ministra na švajčiarskom oddelení pre zahraničné veci, s bulharským vyslancom Kioseivanovom, ktorý bo! v nedávnej minulosti ministerským predsedom a požíval veľkú úctu medzi diplomatmi v Berne, mal som aj rozhovor so španielskym vyslancom a s fínskym a írskym chargé d’ affaires. Podal som prezidentovi mienky všetkých diplomatov a doplnil som to svojimi pozorovaniami a prehľadom švajčiarskej dennej tlače a rádiových komentárov.
Podstatou mojej správy bolo očakávanie nevyhnutnej porážky Nemecka a nevyhnutnej kapitulácie a obsadenie strednej Európy, vrátane Slovenska, sovietskou armádou, ako aj to, že koniec vojny možno čakať niekedy počas leta roku 1945.
Prezident ma počúval bez prerušenia, tu a tam pokýval hlavou a jeho tvár sa stávala viac a viac vážnou, ale keď som skončil, pozrel na mňa svojimi pokojnými modrými očami a povedal: „Vyzerá to smutné, ale ďakujem vám za vašu správu. Čakal som to od vás...“
Potom začal chodiť po kryte, zastavil sa v jednom rohu a rovno pozerajúc do mojich očí, povedal: „Na nešťastie, my nemôžeme hľadať dohodu s boľševikmi a ak vám Američania dali vedieť, že Slováci musia prijať Beneša, čo znamená zrieknuť sa nároku na samostatnosť, v takej situácii niet pre nás nijakej voľby. My sa nemôžeme zrieknuť práva na samostatnosť. Nemáme na to ani mravného, ani politického ospravedlnenia, a mravne a politicky my sa nemôžeme podrobiť komunizmu. Ani jeden politik, čo aj len s malou skúsenosťou, nemôže uveriť, že by Sovieti ponechali územia, ktoré obsadili, bez toho, aby na ne neuvalili svoj systém, aby nevylúčili každú opozíciu a aby nezničili cirkev. Nik ma o tom nemôže presvedčiť. Nie som tak naivný, aby som tomu uveril, hoci iba nedávno sa pokúšali presvedčiť ma, že ak by sme sa hneď teraz pripojili k Sovietom, že pripustia nielen jestvovanie slovenského štátu, ale mi bolo dokonca povedané, že by som mohol ostať na čele štátu.“
Po tom, čo prezident toto povedal, stával sa viac rozrušeným, konečne pokýval hlavou a pozerajúc na mňa, pokračoval: „Len si predstavte, chcú, aby som to všetko uveril!“ Bez toho, aby som mohol niečo povedať, prezident chodil dookola a pokračoval vo svojom zdôvodnení svojho zamietnutia robiť dohody s komunistami. „Nemám žiadnych ilúzií o tom, čo sa stane so mnou a s mnohými z nás, ktorí sme sa pokúšali zachrániť Slovensko pred katastrofou počas vojny. Viem o mnohých, ktorých sme zachránili a ktorí dosiahli vysoké miesta, o akých sa im ani nesnívalo, a to práve preto, že sme v roku 1939 vyhlásili samostatnosť. Teraz však konajú zradne od doby, ako Nemci začali ustupovať z Ruska. Trest smrti nebol na nikom vykonaný pre politickú zradu alebo sprisahanie, ani sme ich len neväznili, pokiaľ ich provokácie sa nestali neznesiteľnými. Slovenský národ nás zvolil, dal nám svoju dôveru a veril nám, lebo my sme chceli, aby Slovensko bolo kresťanské a nezávislé. Z mravného hľadiska niet nijakého ospravedlnenia a my nemáme právo a žiadne poverenie od slovenského národa urobiť dohodu s Moskvou a vystaviť celé naše obyvateľstvo nemeckým represáliám. A máme ešte menej práva určovať budúcnosť Slovenska smerom, ktorý je v protive s našou národnou tradíciou, s naším presvedčením a s našimi národnými záujmami. My sa nemôžeme dobrovoľne podrobiť komunizmu a vyprovokovať nemeckú masakru, ktorá by nasledovala, keby sme konali, ako to žiadajú z Londýna alebo z Moskvy. Keď sme boli prinútení kooperovať s Berlínom v roku 1939, situácia bola celkom iná. Ja som bol pozvaný do Berlína zachrániť Slovensko, zachrániť a dosiahnuť nezávislosť a Hitler od nás nežiadal, aby sme zmenili svoje tradície alebo aby sme zaviedli nacizmus, tak ako by to od nás teraz chceli komunisti. V tom čase aj medzinárodná situácia bola odlišná. Veľká Británia, Francúzsko, Spojené štáty a každý iný štát chceli zachrániť mier a odporúčali ústupky Hitlerovi. My sme vyhlásili nezávislosť v čase mieru a hoci sa očakávalo, že k vojne príde, nebolo to brané ako istota. Preto niet vážneho porovnania medzi rokom 1939 a dnešnou situáciou. Niet nijakej pochybnosti o tom, že by sme Slovensko zničili, keby sme sa obrátili proti Nemcom a keby sme podrobili náš národ komunistickému režimu. O tom nemožno mať žiadnych pochybností.“
Nastala malá prestávka. Prezident sklonil hlavu a zjavne pokračoval v duchu v rozbore situácie. Potom vstal a povedal: „Ako vidíte, ja nemám žiadnych ilúzií. Iba dúfam, že dobrý Boh nám pomôže a že západné mocnosti budú spravodlivé voči nášmu národu. Proti nim my sme vojnu neviedli a naša účasť aj vo vojne proti Sovietskemu zväzu bola symbolická, ako som to vyhlásil vo svojich rečiach. Keď sa stane, čo je nevyhnutné, je vás niekoľko v neutrálnych krajinách a budete mravne zaviazaní povedať celú pravdu o Slovensku a pokračovať v boji za slobodu a nezávislosť slovenského národa. Slovenská republika vám dala možnosti naučiť sa cudzím rečiam, získať skúsenosť v diplomacii a tým sa pripraviť na také poslanie. Požehnaj vás Boh a neprestaňte mi písať, ani keď vaše správy nebudú povzbudzujúce.
Podali sme si ruky, obaja sme boli pohnutí a pretože veliteľ stráže zahlásil, že ovzdušie je čisté, rozlúčil som sa s prezidentom. V skutočnosti spojenecké lietadlá sa iba priblížili k Bratislave na ich lete do Budapešti. Nálet na Bratislavu nebol.
Na ceste z prezidentského paláca do hotela v mysli som ďalej diskutoval s prezidentom a opakoval som si svoj prísľub, že ak Boh dá a dostaneme sa do Spojených štátov, nezabudnem odovzdať jeho posolstvo Slovákom v slobodnom svete. Vtedy som nevedel, že to bola moja posledná diplomatická správa prezidentovi Slovenskej republiky.“ (Preklad z anglického originálu My Last Diplomatic Report to the President of Slovakia. Furdek, XI., 1972, s. 81–87.)