Podpredseda strany dr. Tiso ujímajúc sa slova spomenul najprv pamiatku Andreja Hlinku, duch ktorého viedol a doviedol národ k víťazstvu, aby už v najbližších chvíľach prevzal vládu Slovenska do svojich rúk. V týchto chvíľach naplnení sme všetci duchom Andreja Hlinku, všetci Slováci, ktorí žijú tu už 1 100 rokov. I keď sa menili hranice na tomto území, Slováci žili tu svojský, samobytný slovenský život. Dnes po veľkých štáciach slovenského národa dospeli sme k Žiline, k 6. októbru, ktorý dielo naše korunuje. Hlinka hovoril pred 20. rokmi, že naše manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo. Vstúpili sme do nového štátneho života. Dnes prežívame chvíľu, že slovenský národ začína si sám písať svoju históriu ako samobytný, suverénny národ.
Drahý národe slovenský! Právoplatní reprezentanti slovenského národa rozhodli dňa 6. októbra v Žiline podľa želania vás všetkých. Stalo sa tak v duchu dejín národa a stalo sa tak v duchu odkazu vodcu slovenského národa Andreja Hlinku. Jeho odkaz znel: Buďte jednotní a nepoddajní! Všetci Slováci sme dnes ako jeden a sme nepoddajní. Preto naša vôľa stala sa skutkom. Vláda nad Slovenskom prechádza do rúk slovenských.
Cestou do Bratislavy, bola vláda všade srdečne vítaná a pozdravovaná. Už v Brne vítali slovenskú vládu. Na nádraží pozdravil vládu námestok brnenského starostu Fanfrdla. [Za privítanie poďakoval sa predseda vlády dr. Jozef Tiso, ktorý zdôraznil, že verí v zdar česko-slovenskej veci a Česko-Slovenska. Predseda vlády vyhlásil, že Slovensko malo k Morave vždy srdečné vzťahy.]1 ... V Skalici... dr. Tiso ... ubezpečil, že vláda bude na tom stáť, aby moc, ktorú prevzala legitímne, použila na budovanie šťastlivého Slovenska v duchu autonomistickom. ...
Drahý národe môj!
Z hlbín srdca ďakujem v mene svojom, v mene prvej slovenskej vlády a v mene nás všetkých, predovšetkým všemohúcemu Bohu, že viedol a upravoval naše kroky a činy tak, že sme sa pamätného dňa 6. októbra dožili víťazstva slovenskej pravdy, slobody slovenského národa.
Ružomberok
Predseda vlády dr. Tiso v odpovedi na prejav vrelú spomienku venoval vodcovi národa Andrejovi Hlinkovi a zdôraznil, že prvá slovenská vláda pokladala za svoju prvú povinnosť pokloniť sa jeho svetlej pamiatke. Vo svojej reči zdôraznil ďalej, že heslo „Za Boha a národ“, pod ktorým vodca národa Andrej Hlinka viedol národ do boja a pod ktorým národ zvíťazil, ostane i naďalej heslom slovenského života a verne podľa tohto hesla veľkého Andreja Hlinku bude i slovenská vláda bdieť nad mravmi a čistotou slovenského života a pôjde za fakľou a svetlom, ktoré on zapálil. Potom zložil hold sídlu veľkého a nesmrteľného vodcu národa...
Pripomínam vážne časy v akých žijeme. Po Mníchovskej dohode v Budapešti zvolali napochytro manifestáciu, kde hlavný rečník opovážil sa povedať, že Maďari prídu si zaujať Košice, „Eperjes“ a ostatné východoslovenské mestá. Vtedy som ešte nemal tušenia, že budem vodcom delegácie česko-slovenskej v Komárne. Ale pri zelenom stole už nepadlo z úst maďarských delegátov meno Prešova. To bolo preto, že naša delegácia bola jednotná, pod jednotnou slovenskou zástavou. Táto jednotnosť dopomohla k víťazstvu našich spravodlivých požiadaviek.
Bola to revolúcia, vyšľahnutie národného povedomia. Zmysel tejto revolúcie vidím v tom, že zvíťazila idea slovenského národa, aby žil slovenský národný organizmus. Zvíťazila idea, ktorú vštepil sám Boh do miliónov duší tých ľudí, ktorých osadil pod Tatrami, aby tu žili a pracovali. Božská idea zvíťazila nad ľudskými fikciami, ktoré sa pod ťarchou udalostí zrútili.
Predseda vlády dr. Jozef Tiso vo svojej reči, ktorú prenášali amplióny desaťtisícovému zástupu na ulicu, vyhlásil, že slovenská vláda nebude pokračovať v nežičlivosti starého režimu a prejaví veľký záujem, aby vyskúmala, či skutočne tie štiavnické bane nemôžu už viac dávať národu bohatstva a baníkovi chlieb. Vláda vynaloží všetko, aby oživila baníctvo v Štiavnici a okolí. Nesklamete sa vy v nás, a žiadam, aby sme sa ani my nesklamali vo vás.
Hlavným podkladom spoločnej ústavy novej Česko-Slovenskej republiky musí byť zásada, že traja štátoprávni činitelia budúceho štátu: Česi, Slováci a Karpatorusi sú si úplne rovní. Preto treba posudzovať všetky zastupiteľstvá týchto troch národov z tohto hľadiska, predovšetkým samozrejme ústredný parlament, do ktorého podľa všeobecného názoru Slovákov mali by vysielať budúce krajinské snemy svoje delegácie. Nechceme nijako predchádzať rozhodnutiu Čechov a Podkarpatorusov, či tieto delegácie majú byť zložené na podklade politických strán, alebo na podklade stavov. Návrhy novej ústavy, ktoré boli uverejnené v niektorých časopisoch, by podľa môjho názoru nevyhovovali uvedenej zásade troch rovnoprávnych činiteľov, lebo krajinské snemy a tiež ústredný parlament by sa tak opäť skladal z delegátov rôznych strán, čo by zaiste opäť viedlo k roztrhaniu národného spoločenstva toho alebo onoho národa. Tým by sme sa však vrátili k neblahému majorizovaniu v minulosti.
Po mníchovskej konferencii nadviazali sme s Maďarskom bezprostredné rokovanie. Zástupci Slovenska podopreli svoje stanovisko [štatistickými a hospodárskymi argumentami]1 a ešte počas komárňanských rozhovorov predložili tri protinávrhy. Po prerušení rokovania zo strany maďarských zástupcov nebolo už nádeje dospieť cestou rokovania k dorozumeniu a preto celá vec odovzdaná bola štyrom veľmociam. Po týchto udalostiach a na ne nadväzujúcich diplomatických akciách predostrela pražská vláda nový návrh, aby na tomto základe sa umožnilo ďalšie rokovanie. Pred troma dňami predložila maďarská vláda nótu, v ktorej vyhlásila, že nechce už komisionálne rokovať a zároveň navrhla, aby, vo veci rozhodol nemecko-taliansko-poľský rozhodčí súd.
Podal stručný obraz plánov a rozpočet s ľuďmi, ktorí na Slovensko nepatria a ktorí za vernú službu Prahe nahromadili ťažké milióny do bezodných válovov a hlbokých vreciek. Neadresoval však slová tieto len na miestnych zbohatlíkov, ktorých, pravda, máme aj v Bánovciach, ale aj na ľudí, ktorí dosiaľ zastávali vysoké úrady s kvalifikáciou napríklad obuvníckou, brusičskou, debnárskou atď.